logo Infovek Novovek - Renesancia
VV > Preskúmaj > Prieskumník > Renesancia > Cechy

CECHY

Stať sa remeselníkom - majstrom znamenalo stať sa SLOBODNÝM ČLOVEKOM. Znamenalo to byť váženým človekom, mať dostatok peňazí pre seba a svoju rodinu.

Možno ste si všimli v meste rôzne tabule zavesené na budovách. Často sa stáva, že visia pri vstupe do reštaurácie alebo do niektorých obchodov. Všimli ste si? Ako sa takáto vec volá? To je VÝVESNÝ ŠTÍT.
V minulých storočiach bol zavesený štít znakom, že v dome je dielňa majstra - remeselníka.

Keď boli v jednom meste najmenej traja majstri jedného remesla, alebo veľmi príbuzného remesla, mali právo založiť CECH. Cech bola organizácia remeselníkov jedného alebo veľmi príbuzného povolania.
Stanovili sa určité pravidlá, kto môže byť v cechu, koho môžu vylúčiť, ako často môžu predávať, koľko môžu kupovať materiálu, ale niekedy aj to, kto vedľa koho sedí pri spoločnej večeri a kto je povinný obsluhovať pri stole.
A podobné spoločenstvá boli nielen na území Slovenska, vtedajšom Uhorsku ale v celej Európe.
A všade sa riadili pravidlami, ktoré neskôr potvrdzovali buď mestá alebo králi. Pravidlá, teda normy sa volali ARTIKULY.

Stať sa majstrom vôbec nebolo jednoduché. Skôr než sa niekto stal majstrom musel mnoho rokov pracovať a učiť sa.

Otcovia prihlásili svojich synov do učenia k majstrovi obyčajne keď mali 13-14 rokov. Nádejný učeň mal dva týždne pracovať na skúšku, až keď sa osvedčil, majster ho prijal medzi svojich učňov. UČEŇ pracoval v dielni a robil mnoho ťažkej práce, vlastne mu mohol dať majster robiť čokoľvek v dielni a nedostával plat, majster ho však živil a šatil. Učeň sa vyučil za tri alebo štyri roky, pri niektorých remeslách za päť rokov. Za ten čas sa naučil používať všetky nástroje.
cechyKeď učeň spravil učňovské skúšky, stal sa tovarišom. TOVARIŠ bol už oveľa dôležitejší ako učeň, nemusel robiť tú najhoršiu robotu, ale zato sa musel riadiť mnohými pravidlami. Napríklad bolo zvykom, že tovariš medikováča, dostal pri vstupe medzi tovarišov meno podľa kvetu.
Tovariš teda pracoval v dielni dva – tri- štyri roky, podľa remesla, ktorému sa venoval a keď s ním bol majster spokojný, napísal mu odporúčanie. Tovariš bol povinný zobrať odporúčanie a ísť na vandrovku – pracovať do iných dielní v celej Európe. Tak vandroval tri roky. Po troch rokoch sa smel vrátiť domov a požiadať o prijatie medzi majstrov.

Majstri cechov sa zišli na svojej porade, nechali si pripraviť výbornú večeru a poradili sa, či by ten tovariš mohol byť prijatý medzi nich. cechyVymysleli si úlohu, ktorú musel spraviť a určili čas za ktorý mal úlohu dokončiť. Hovoríme tomu majstrovský kúsok - MEISTERSTÜCK. Po určenej lehote sa majstri zišli na slávnostnej večeri u tovariša a zhodnotili výrobok a morálku (!) adepta. Podľa toho povýšili, alebo nepovýšili tovariša medzi majstrov.
Po rokoch práce a učenia sa mohol mladý muž stať majstrom, založiť si rodinu a stať sa váženým občanom so slušným príjmom. Hoci to stálo veľa námahy a odriekania, stálo to zato, lebo remeselný majster bol slobodným a nezávislým.

Ľudia, ktorí pracovali v remeselnej dielni začínali pracovať už o štvrtej alebo piatej ráno a pracovali až do šiestej večera. Iba ak bol práve deň pred sviatkom alebo sobota, pracovalo sa do štvrtej, vo sviatok a v nedeľu sa nepracovalo.

Existovalo 150 rôznych špecializovaných povolaní. Cechy si obzvlášť dávali záležať na kvalite výrobkov. Úzkostlivo kontrovali, či majstri naozaj predávajú len kvalitné výrobky.
Remeselníci sa delili na sedem skupín, podľa toho, ktorý materiál spracovávali: kov, koža, drevo, textil, potraviny, drobný tovar, kameň. Samostatnou skupinou boli všetci ostatní, ktorí sa nehodili do žiadnej inej skupiny: holiči a ránhojiči.

Aj v jednotlivých remeslách sa odlišovali majstri – napríklad pekári boli bieli a čierni. Bieli piekli pečivko, čierni piekli chlieb. A viete čo vyrábali medovnikári.? No jasné že medovníky piekli a zdobili, ale viete, že robili aj sviečky? Mali totiž práva spracovávať produkty včiel.

cechyKaždý cech mal svoje znaky a svojho patróna, svätca, ktorý vraj ochraňuje remeselníkov.
Znaky svojich remesiel používali majstri na všetkých veciach, ktoré sa týkali cechu. Každý cech mal svoju cechovú zástavu. Používali ju len zriedka.
Znaky cechu si nechávali namaľovať na poháre, ktoré používali pri svojich večeriach.
Znaky boli súčasťou pečate a listín – artikul, výučných listov a odobrení.
Všetky dôležité listiny sa odkladali do cechových truhlíc. Tam samozrejme zhromažďovali aj spoločné peniaze.

Každý cech ochraňoval jeden svätý. Napríklad sv. Peter ochraňoval rybárov, alebo svätý Jozef bol patrónom tesárov.
Svätá Barbora strážila murárov, svätá Katarína kolesárov.

Cechy existovali niekoľko storočí – asi 600 rokov, ale predsa len v devätnástom storočí prestali majstri dodržiavať artikuly, začali sa brániť obmedzenia a začali slobodne podnikať. Úpadok cechov a remeselnej výroby spôsobil aj rozvoj výroby v manufaktúrach a továrňach. Ručne vyrábané výrobky boli oveľa drahšie ako tie vyrobené strojmi a preto neboli schopní konkurencie. Dnes sa znovu zakladajú cechy, zďaleka však nemajú také prísne pravidlá a sú skôr nostalgickou spomienkou na minulé storočia.

Renesancia


© 1999-2009 Projekt INFOVEK
Posledná zmena: 12.12.2006