logo Infovek Kultúra detí a vizuálne vyjadrovanie sa detí v nej
VV > Preskúmaj > Kultúra detí

Mgr. Michaela Gajdošová

Dieťa je človek. Dieťa je človek malý vzrastom, ale je to človek vnútorne úplný. Dieťa je malý človek s veľkou dušou. Svet detí nás láka, pretože vonia všetkými koreniami tajomstva a má sladkú chuť fantázie a nádejí.

Deti majú svoju vlastnú kultúru, ktorá pracuje s vlastnými charakteristickými znakmi a dorozumievacími prostriedkami. Deti tvoria vlastnú kultúrnu skupinu v rámci rozmanitej kultúry života ľudstva.
Kultúra detí1 má vlastné komunikačné cesty, typológiu, dôležité sféry záujmu, svojské tvorenie, využívanie a chápanie symbolov. Deti sú ďalšou kultúrou v pluralite celého radu iných kultúr.

Deti tvoria vo svojej kultúre umenie. Vizuálne sa vyjadrujú. Sú detské kresby naozaj umením? Stojíme pred vymedzením hranice medzi zobrazením a umením. Detské umenie nie je čistým zobrazením, je však detský obrázok umením? Veda o umení intenzívne pátra v oblasti určenia objektu dejín umenia.
Herbert Read hovorí v roku 1958, že

"umenie nie je niečo, čo nachádzame v múzeách a v galériách alebo v starých mestách ako je Florencia a Rím. Umenie, nech ho definujeme akokoľvek, je vo všetkom, čo robíme k potešeniu zmyslov."2

Zaiste je možné nachádzať rôzne argumenty proti považovaniu výtvarného prejavu detí za umenie. Nie je možné pozerať sa na panákov a autíčka očami tradične ponímaných dejín umenia starých majstrov. Svet však nie je uniformný, jednoliaty a ani jednoduchý.
V detských obrázkoch nachádzame dôležité hodnoty, kvôli ktorým nemôžeme dieťaťu uprieť meno UMELEC. Položme si preto otázku tak ako ju kladie Donald Preziosi: Pýtajme sa

KEDY JE UMENIE?

A nie

ČO JE UMENIE?3

Veľmi dlho bolo detstvo vnímané len ako príprava k dospelosti a prvoradým cieľom bolo, čo najskôr sa dostať do pozície plnohodnotného pracujúceho dospelého človeka. Vládnuca mocná skupina dospelých (okrem toho predovšetkým bielych kresťansky orientovaných zdravých Európanov) vtláčala svoju pečať každému, kto sa vymykal jej spôsobom. Vytvorila si rám, ktorý však tvorila len ich vlastná kultúra. Ten povýšili nad iné kultúry. Podľa hodnôt, ktoré boli v tomto ráme vytvorené vypracovali hodnoty sveta. Tie sú však vhodné len a len pre tento jeden rám4. Podľa tohto rámca boli vytvorené aj dejiny umenia, ktoré si honosne navrávali, že sú svetové. V takých dejinách umenia nemalo miesto umenie národov, etník a inak vymedzených skupín, ktoré nespĺňali kritéria rámu. V planetárnej civilizácii sa stalo toto prílišné zjednocovanie hrozbou pre rozmanitosť sveta. Pre "Západ je špecifická rétorika univerzálizmu5". Dnes sa však táto ucelená (a v podstate jednoduchá) koncepcia jednotnosti rozpadla. Najprv sa začali proti ustálenosti búriť avantgardy, neskôr sa výrazne o slovo prihlásilo feministické hnutie. K rozpadu pevného rámca prispel aj vzostup významu severoamerického umenia. Dnes sú už akceptované rôzne skupiny, hľadajú sa rozličné hodnoty v rôznych kontextoch. Tak môže byť za plnohodnotnú kultúru uznaná aj kultúra detí.

Umenie detí nie je prejavom primitívnej kultúry. Rovnako ako kultúry označované ako primitívne sú plné a rozvinuté, s bohatou tradíciou. Žiadna kultúra nie je lepšia či horšia. Sú len iné a sú odlišné. Toto je práve pozitívum. Mnohorakosť nás učí pokore a tolerancii.
Kultúra, ku ktorej jedinec sám patrí, vytvára jeho identitu, ktorá vzniká práve z pocitu príslušnosti a spoločného pôvodu. Tak sa teda zdá, že deti sú na jednej strane podskupinou v kultúre dospelých svojej oblasti. Sú kultúrou v kultúre. Ale sú tiež kultúrnou skupinou, ktorá tvorí prienik medzi inými kultúrami a spoločnosťami na rôznych miestach planéty.

Pod pojem detská kultúra máme niekedy sklony zahrnúť len milé, zdravé, šikovné deti. To by však bolo zavádzaním.
Do detskej kultúry patria rovnako zdravé deti, deti s telesným či duševným postihnutím, deti zdravé a deti choré, deti nadané a inteligentné ale aj deti, ktorým príroda toľko nenadelila.
Tak ako v kultúre dospelých. Nie je nijakou výnimkou, keď dieťa prestupuje viaceré podskupiny, alebo prechádza na základe vnútorných či vonkajších podmienok z jednej do druhej podskupiny. Tak ako sa vo svete dospelých dejú príjemné i traumatizujúce udalosti, podobne funguje aj detský svet. A všetky tieto deti majú právo byť počítané medzi deti. Žiadne postihnutie neoprávňuje nikoho, aby dieťa bolo vylúčené zo svojej prirodzenej skupiny. Jediné, čo ho postupne vyčlení je vek.

Prirodzene, že je tvorba ovplyvňovaná okolím, ale sila vnútorného zážitku sa neodvodzuje od vyššie spomenutých špecifík podskupiny, ku ktorej dieťa patrí. Aj keď sa v obrázkoch detí nachádzajú ahistorické a esenciálne prvky (napr. archetypy), musíme neustále pamätať na to, že detský umelec tvorí na sociálne špecifickom pozadí.

Neexistuje kľúč k interpretácii detskej kresby. (Napokon ten neexistuje ani pri interpretáciách ostatných umeleckých diel) Sú možné mnohé vysvetlenia a rôzne interpretácie. Môžeme len otvorene a ochotne pristúpiť k pomalému rozpoznávaniu krás umenia detí.

Detská kresba je veľké čaro a mágia. Je kúzlom a je tajomstvom. Je rečou, ktorou vedia komunikovať (temer) všetky deti. Kresba sa tiež, najmä v trošku staršom veku, stáva dokumentom sveta, v ktorom dieťa žije. Malý kresliar nám otvára svoju dušu, smieme s pokorou poznať jeho túžby a sny.

"Dielo je exkurz do cudzej senzibility"6.

Hovorí nám aj o tajoch života, ktorým rozumie lepšie ako dospelí, ktorí ich už zabudli. Dieťa má oči a vidí, má uši a počuje, má ruky a cíti. Prežíva s obrovskou intenzívnosťou. V dieťati je smelosť, odvaha a zvedavosť. Nie je obmedzované normami, konvenciami. Túži vyjadriť svoje najvnútornejšie duševné hnutia už kvôli sebe samému. Hľadá spojivá s vlastným telom, svojou dušou zaplnenou najrôznejšími pocitmi, ale poznáva i svojho ducha života. A život je to najcharakteristickejšie, čo možno o dieťati povedať. Život. Dieťa je po živote dychtivé. Každý deň je nový, neprebádaný, každučký okamih je plný nového, všetko treba chytiť, ohmatať, okúsiť.

Detská duša pretekajúca takýmito obrovskými zážitkami potrebuje a túži vyjadriť sa. Hľadá prostriedok. Reč nie je dostatočne vyvinutá. Niekedy celkom viazne. Potrvá niekoľko rokov, kým bude jazyk rozvinutý natoľko, že dieťa bude schopné ventilovať napätie ústne. Dovtedy bude najvýznamnejší dorozumievací prostriedok so sebou aj s okolitým svetom kresba. Dieťa tvorí, pretože cíti potrebu tvoriť.

Stopka vykukuje. Tak ňou zazvoň.
V každom jablku je malá jabloň.

Daniel Hevier

Vstúpme do sveta nádejí, čistoty, krásy, plného prežívania a ochoty prijímať podnety. Vstúpme do sveta umenia, ktoré vytvorili deti.

1 Uprednostňujem používanie pojmu "kultúra detí" pred "detská kutúra". (Podobne tiež "umenie detí" pred pojmom "detské umenie".) "Kultúra detí" jasne hovorí, že danú kultúru tvoria predovšetkým deti. Nie je to kultúra pre deti ani kultúra deťom, ktorú by tvorili dospelí pre deti. Hranica rozdielu týchto pojmov je však veľmi tenučká.
2 Herbert Read, Výchova uměním, Praha, 1967, str. 26
3 Donald Preziosi, v prednáške na pôde Slovenskej národnej galérie, 20/09/2001
4 Týmto problémom uznania plurality rôznych kultúr sa zaoberá Hans Belting vo svojej práci:Koniec dejín umenia; (Das Ende der Kunstgeschichte: Eine Revision nach zehn Jahren)pôvodne vydané: Munchen 1995, český preklad Mladá fronta, Praha 2000
5 H. Magnus Enzensberger. In: Hans Belting, o.c. str. 75
6 Ladislav Kesner, Vizuálni teorie, Jinočany, 1997


© 1999-2009 Projekt INFOVEK
Posledná zmena: 12.12.2006