logo Infovek Šikanovanie
 
VychPor > Metodický sprievodca > Šikanovanie
 

Niekoľko slov rodičom a učiteľom o šikanovaní

Kým začnete čítať nasledujúce riadky, odpovedzte si na otázku:
Ste presvedčení o tom, že vaše dieťa alebo niektorí žiaci v triede nie sú šikanovaní?

  1. Pokiaľ ste odpovedali áno, hľadajte v nasledujúcich riadkoch najmä popis konkrétnych spôsobov správania, ktoré sa považujú za šikanovanie, aby ste zvýšili svoju citlivosť na prejavy šikanovania a potom si odpovedzte znova.
  2. Pokiaľ ste odpovedali nie a myslíte si, že vaše dieťa- žiaci sú obeťami šikanovania, hľadajte v článku najmä to, čo môžete konkrétne vy urobiť pre to, aby ste im pomohli. Šikanovanie sa vyskytuje medzi deťmi oveľa častejšie, ako sme si ochotní priznať. Dlhé roky sa s ním stretávame na celom Slovensku, na všetkých typoch škôl – od materských až po vysoké školy;
    • podľa prieskumu Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne v Banskej Bystrici v roku 1988 udávalo 32% učňov, že sa stretli v škole so šikanovaním;
    • podľa prieskumu Pedagogicko-psychologickej poradne Košice-okolie pred piatimi rokmi na druhom stupni základných škôl na vidieku 83% detí v anonymnom dotazníku uvádzalo, že vo svojej škole poznajú spolužiakov, ktorým sa iní posmievajú a ubližujú im;
    • podľa najnovšieho prieskumu Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave 44% žiakov zažilo šikanovanie na vlastnej koži /najčastejšie od vlastných spolužiakov v triede/.

Viete odlíšiť nevinné detské prekáračky od šikanovania?
Šikanovanie je úmyselné, bezdôvodné ubližovanie jedného alebo viacerých žiakov inému slabšiemu spolužiakovi, ktorý sa nemôže alebo nevie brániť. Z definície vidíme, že šikanujúce dieťa má úmysel ublížiť slabšiemu a nemá k tomu žiadny dôvod – nejde o ochranu kamaráta, vlastnej cti alebo majetku. Jeho snahou je ponížiť iného a dokázať tak sebe aj iným osobnú prevahu.

Ako sa správajú šikanovatelia?
Často podliehame klamnému dojmu, že šikanovanie je „chlapská“ záležitosť. Omyl. Šikanujú rovnako chlapci, ako aj dievčatá. Rozdielny je len spôsob, akým to robia:

  • slovná agresivita: šikanujúce dieťa inému nadáva, posmieva sa, uráža ho, vyhráža sa, vysmieva sa, nevhodne vtipkuje a zosmiešňuje žiaka, ktorého si vyhliadlo ako obeť svojho šikanovania;
  • fyzická agresivita: zahrňuje strkanie, facky, kopance, bitie slabšieho alebo navádzanie iných na bitku, vyhrážanie sa nožom, palicou, škrtenie slabšieho, ťahanie za vlasy, pichanie kružidlom či ceruzkou;
  • poškodzovanie alebo skrývanie vecí iného dieťaťa- spája sa s trhaním, ničením pomôcok, hračiek či oblečenia, počarbaním zošita, učebnice, úloh, privlastňovaním si toho, čo dieťaťu nepatrí, alebo aj s kradnutím;
  • psychické manipulovanie a týranie- agresor dáva svojej obeti nezmyselné príkazy, napr. napodobňovať zvieratá, donucuje ho, aby mu slúžil, dával proti svojej vôli odpisovať úlohy, nosil mu veci- desiatu, cigarety, peniaze, hračky, šminky...

Kto býva najčastejšie šikanovaný?

  • deti citlivé, tiché, utiahnuté, nepriebojné, slabšie, pomalšie;
  • deti, ktoré sa niečím odlišujú od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, nejakou telesnou odlišnosťou /menšie, tučnejšie, krívajúce, s okuliarmi, chorľavé,.../;
  • deti, ktoré sa dobre učia, ochotne pomáhajú, sú usilovné a svedomité.
Šikanované deti sú často osobnostne uspôsobené tak, že agresora už svojim založením a správaním „provokujú“ k šikanovaniu.
Deťom treba zdôrazňovať, že ak má človek zvláštnu povahu, inak vyzerá alebo má nejaký hendikep, v žiadnom prípade to nikoho nesmie priviesť k agresívnemu správaniu a šikanovaniu!!!

Podľa čoho môžete rozoznať, že je dieťa šikanované?
Šikanované deti často nevedia rodičom, učiteľom ani iným dospelým povedať o tom, že sú šikanované, ale svojim zmeneným správaním skryto volajú o pomoc:

  • počas prestávok bývajú samy a nemajú kamarátov;
  • trávia prestávky v blízkosti učiteľa, neďaleko dverí do triedy;
  • pôsobia smutne, neisto, ustrašene alebo plačlivo;
  • často mávajú rozhádzané, špinavé, neusporiadané veci v taške aj na lavici;
  • pod rôznymi výhovorkami sa vyhýbajú škole – zvyšuje sa počet ich ospravedlnených, a postupne aj neospravedlnených vymeškaných hodín v škole alebo v záujmovom krúžku.

Šikanované dieťa poznáte aj podľa toho, že:

  • spolužiaci ho prehliadajú, odmietajú, nechcú vedľa neho sedieť ani sa s ním hrať či zobrať ho do družstva pri súťažiach alebo počas telesnej výchovy;
  • začne „strácať“ pomôcky, peniaze, hračky;
  • „nechutí“ mu desiata a rozdáva ju spolužiakom;
  • nechodí na WC cez prestávky, ale pýta sa počas vyučovacej hodiny;
  • vyhľadáva „bezpečnú“ cestu domov – pripája sa k nejakým dospelým, vyčkáva, kým všetci spolužiaci neodídu, dožaduje sa odprevádzania, hoci už chodilo samo domov, aj krátku cestu absolvuje radšej autobusom.
Ak učiteľ alebo rodič zachytí aspoň tri z týchto signálov opakovane počas 2 až 3 týždňov, mali by sa porozprávať s rodičom, učiteľom aj s dieťaťom, prípadne s jeho kamarátmi, a pokúsiť sa zistiť príčinu takejto zmeny v správaní. Vždy záleží na tom, aby dospelí postupovali citlivo, s ohľadom na vzťah k dieťaťu a spolupracovali s rodinou.

Ako sa šikanovanie medzi deťmi v škole, v triede, na ulici či na dvore postupne vyvíja v prípade, keď sa nerieši?
Šikanovanie sa neobjavuje zo dňa na deň. Má svoje nenápadne sa prejavujúce zákonitosti. Postupne sa stupňuje a zosilňuje a môže vyústiť až do páchania trestnej činnosti agresorom, prípadne do samovraždy obete. Čo sa teda stane, keď dieťaťu začnú spolužiaci ubližovať a ona len ticho trpí, plače, skrýva sa, poslušne plní príkazy agresora a učiteľ ani rodič si nič nevšimnú?
1.stupeň: šikanovanie sa začína ostrakizmom, neustálymi miernymi nadávkami, posmievaním, braním desiaty alebo hračiek, spolužiaci sa s dieťaťom odmietajú hrať a vylučujú ho zo skupiny, kolektívu či družstva...
Ak sa tomu obeť nebráni, nikomu to nepovie a nikto v triede sa ho nezastane, šikanovanie sa zosilňuje.
2.stupeň: postupne sa začína prejavovať a zosilňovať fyzická agresivita, občasné, ale opakované strkanie dieťaťa, potkýnanie, naťahovanie oblečenia, vyhadzovanie vecí z aktovky, ťahanie za vlasy, podtrhávanie stoličky, odstrkovanie, predbiehanie sa v rade na obed, rozhadzovanie prezuviek, štípanie, bitky, facky...
Ak sa tomu obeť nebráni, nikomu to nepovie a nikto v triede sa ho nezastane, šikanovanie sa zosilňuje.
3.stupeň: v triede sa vytvorí jadro, čo znamená, že sa k hlavnému agresorovi pridávajú postupne ďalší, až sa dá dokopy skupinka dvoch alebo troch šikanovateľov, ktorí už postupujú systematicky a cieľavedome s cieľom upevňovať svoju moc a vplyv na spolužiakov.
Ak si to učiteľ ani rodič nevšimnú či nezačnú problém riešiť na podnet niektorého dieťaťa, šikanovanie sa zosilňuje.
4.stupeň: do šikanovania sa pridáva stále viac spolužiakov. Už aj deti, ktoré sa predtým s obeťou hrávali, ju začínajú ignorovať, vylučovať zo svojej spoločnosti aj priamo šikanovať.Ak si učiteľ ani rodič nič nevšimnú a problém neriešia, šikanovanie sa zosilňuje.
5.stupeň: šikanovanie sa stáva „normálnym“ správaním v celej triede alebo aj škole či na celom dvore.
Dá sa povedať, že trieda /prípade celá škola/ „ochorie“ na šikanovanie, ktoré sa už deje každý deň.

Aké chyby robia pedagógovia i rodičia pre riešení šikanovania?

  • pri náhlom odhalení šikanovania, ktorého sú svedkami, sa často snažia okamžite vyšetriť, čo sa stalo, a to priamo v triede, na ulici či na dvore, a vypytujú sa jednotlivých žiakov pred ostatnými, čo sa stalo;
  • vyšetrujú obeť spoločne s agresorom;
  • berú vážne nepravdivé tvrdenia falošných svedkov, ktorých ovplyvnili agresori;
  • neberú ohľad na traumu a pocity viny obete, ktoré spôsobujú, že nie je schopná hovoriť o tom, čo sa jej stalo – mlčí, zapiera, zo strachu dokonca tvrdí, že agresor je kamarát;
  • často robia bezprostrednú konfrontáciu výpovede týraného dieťaťa s výpoveďou jeho tyrana bez toho, aby si overili, čo sa stalo, aj u viacerých hodnoverných svedkov;
  • neberú do úvahy, že medzi obeťou a agresorom často vzniká závislosť, ba až identifikácia obete s agresorom;
  • riešia problém tak, že obeť nechajú odísť alebo preradia do inej triedy či školy, ale mašinéria šikanovania v škole pokračuje s novou obeťou;
  • neuvedomujú si, že šikanovaním môže byť nakazená celá trieda /škola/, a nepátrajú po tom, v akej vývinovej fáze sa šikanovanie nachádza.

Uvedené chyby môžu spôsobiť až taký fatálny omyl, že obeť je vyhlásená za agresora!!!

Prečo sa nám často nedarí odhaliť šikanovanie?

  1. Od obete nedokážeme získať podrobné objektívne informácie, pričom dôvody môžu byť rôzne:
    • zo strachu odmieta vypovedať aj svedčiť;
    • môže mať zvnútornený zákaz „bonzovať“;
    • má naočkovanú skupinovú pseudomorálku;
    • obeť sa môže identifikovať s agresorom – falošne ho zo strachu obdivuje ako silného a napodobňuje jeho správanie v snahe ochrániť sa pred šikanovaním.
  2. Agresori vynaliezavo klamú, používajú falošných svedkov a nútia obeť k odvolaniu výpovede;
    • môže dôjsť až k sebaklamu agresora, ktorý s plačom tvrdí, že obeť ho provokovala;
    • agresor často nemá pocit viny za ubližovanie inému- ide o tzv. morálnu slepotu. Zaslúžený trest preto agresor pokladá za krivdu.
  3. Ostatní svedkovia, napríklad spolužiaci v triede, v ktorej sa šikanuje, sú ovládaní skupinovou pseudomorálkou – boja sa vypovedať, lebo to chápu ako bonzovanie a podvedome sa obávajú, že aj oni sa môžu stať obeťou, ak sa neprispôsobia.

    Ktoré hlavné zásady správneho postupu pri riešení problému šikanovania by mali pedagógovia a rodičia dodržiavať?

    Nikdy nekonfrontujte šikanovaného s agresorom a dôsledne chráňte obeť!!!

    1. Individuálne sa postupne porozprávajte so všetkými žiakmi v triede, prípadne s tými, ktorí boli svedkami šikanovania. Z týchto rozhovorov si starostlivo vytypujte hodonverných svedkov. Výpovede si dôsledne zapisujte a sumarizujte dokumentáciu a dôkazy o prípade.
    2. Po ukončení rozhovorov so všetkými zúčastnenými a po získaní dostatku dôkazov a svedectiev začnite individuálne rozhovory s agresormi. Nenechajte sa zavádzať klamstvom a obranou – ukážte im dôkazy, ale neprezraďte svedkov ani obeť.
    3. Individuálne sa porozprávajte s rodičmi obete. Získajte ich pre spoluprácu, aj keď ich chápete, že sa o svoje dieťa boja. Presvedčte ich, že je to v záujme dieťaťa, ale aj všetkých ďalších potenciálnych obetí, ktorým môžu takýmto spôsobom pomôcť.
    4. Individuálne sa porozprávajte s rodičmi každého agresora. Nepodľahnite tlaku a nepripustite spoločné stretnutie všetkých rodičov. Upozornite ich na možné kvalifikovanie šikanovania ako páchania trestnej činnosti a následný postih cez políciu a súdy. Podľa toho, akú ujmu šikanovanie obeti spôsobí, môže byť kvalifikované ako trestný čin vydierania, útlaku ublíženia na zdraví, týrania, obmedzovania slobody alebo lúpeže. Vôbec pritom nezáleží na výške škody - dôležitý je úmysel ublížiť, použité násilie a utrpenie obete.
    5. Vyvodzujte jednoznačné tresty podľa miery previnenia – podľa toho, či sa vyskytlo ojedinelo, alebo opakovane; či išlo o jednotlivca alebo organizovanú skupinu agresorov. Využite celú škálu možností na potrestanie od zníženej známky zo správania pri miernejších formách až po vylúčenie zo školy, oznámenie polícii za trestný čin, ba aj prípadné preradenie do výchovného ústavu na základe opatrenia sociálneho kurátora a súdu. Dôležité je dôsledne dodržiavať všetky výchovné opatrenia, pre ktoré ste sa nakoniec rozhodli.
    6. Následne oznámte triede, ako budú vinníci potrestaní a zabezpečte realizáciu „liečenia“ celej triedy /prípadne školy/ tréningom sociálnych zručností a postupným prebudovaním hodnotového systému „chorej“ triedy. V ideálnom prípade by sa vedenie školy alebo triedny učiteľ mohli odhodlať na zavedenie prevenčnej stratégie a vyhlásiť heslo: „Sme škola / trieda/ dom , kde sa nešikanuje!!!“
    Prvým krokom k takému prístupu je zaviesť nulovú toleranciu k akýmkoľvek prejavom šikanovania, nech by sa ho dopustil ktokoľvek. Nulová tolerancia znamená, že sa dôsledne sleduje, odhaľuje a trestá každý, aj najmenší prejav šikanovania medzi žiakmi, ale i všetkými zamestnancami školy či rodičmi v dome.

    Na ilustráciu uvádzame naše skúsenosti z praxe pri riešení problému šikanovania na stredných školách:

    Keď som pracovala v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni, často nás pri agresívnom správaní žiakov žiadali, aby sme zistili, či nejde o šikanovanie. Pedagógovia očakávali pomoc pri riešení tohto problému. Na túto tému sme napísali v roku 1998 metodický materiál, v ktorom bol podrobne popísaný výchovný postup zameraný na prevenciu tak, aby sa šikanovanie v škole nevyskytovalo. Materiál sme propagovali v školách, urobili sme k nemu poradu výchovných poradcov pri návštevách škôl, osobne sme sa presviedčali o výhodách prevencie. Po rokoch však musíme konštatovať, že žiadna škola túto výchovnú stratégiu nezačala používať, dokonca ani vtedy, keď sme anonymnými dotazníkmi dokázali, že sa šikanovanie vyskytuje. Dokonca sme sa stretli s odmietavým postojom zástupkyne riaditeľa školy s poznámkou: „...a povedzte mi, na ktorej škole sa šikanovanie nevyskytuje?!“
    Namietali sme, že to predsa nemôže byť dôvod na to, aby v škole neriešili dlhodobé šikanovanie študenta, ktorého spolužiaci sústavne bili a ponižovali, no neúspešne. Pri poradenstve o možnostiach riešenia problému šikanovania v stredných školách sme napriek tomu viackrát zaznamenali úprimnú snahu triednych
    učiteľov, koordinátorov prevencie i výchovných poradcov konštruktívne riešiť problémy podľa našich odporú-
    čaní. Opakovane sme narážali aj na neochotu vedenia školy zverejniť problém šikanovania a prijať ponúkanú stratégiu z obavy o zlé meno školy, a tým aj zníženie počtu hlásiacich sa študentov a ohrozenie existencie školy.
    Toto boli negatívne príklady, no existujú i školy, ktoré problém so šikanovaním nemajú. Chceli by sme však upozorniť na to, že takýto stav treba tiež neustále posilňovať a zvýšenou citlivosťou na popísané prejavy sledovať, či sa neobjavujú čo len najjemnejšie signály, aby sme ich zachytili celkom na začiatku a ihneď riešili.
    Inak sa šikanovanie môže rozvíjať a „zamoriť“ celú triedu aj školu.
    Pokiaľ chcete viac vedieť a pochopiť, ako šikanovanie funguje a ako tento problém môžete riešiť, prečítajte si niektorú z týchto kníh:

    Pavel Říčan: Agresivita a šikana mezi dětmi. Portál, Praha 1995.
    Michal Kolař: Skrytý svět šikanování. Portál, Praha 1997.

    Spracovala: Mgr. Ivana Škodová , Fifikove noviny , september 2004.

   
Dokumenty Kontakt Vzdelávanie Metodický sprievodca
Diskusné fórum Adresár Oznamy Výchovné poradenstvo
© 1999-2005 Projekt INFOVEK
Posledná zmena: 12.12.2006