Prečo deti neprospievajú? (3)
"Mami, čo mám robiť s touto blbou hrou?", spýtala sa ma raz nahnevane moja dcéra, keď sa jej opakovane nedarilo postúpiť v hre do vyššej úrovne. Keďže som mala plné ruky práce a videla som, aká je z hry "vytočená", navrhla som, aby hru prerušila a vypla počítač. "Tak ty takto riešiš problémy?", položila mi ironickú otázku.
Spomenula som si vtedy na slová skvelej psychologičky, pani Prekopovej, že musíme odlíšiť to podstatné od nepodstatného a tomu podstatnému dať prednosť. Nechala som teda nedovarenú večeru na sporáku, sadla som si k dcére za počítač a spolu sme zvládli úlohu, "preskočili"sme virtuálnu vodnú priekopu.
Naše deti nám neraz dajú nečakanú lekciu, sú k nám kritické, nastavujú nám zrkadlo. Najmä pre deti impulzívne, ktoré často vybuchnú, trieskajú dverami, "zúria", je veľmi dôležité, aký príklad im svojím správaním dávame, čomu sa od nás, veľkých, môžu priučiť. Sú obzvlášť citlivé na nespravodlivosť, ktorej si však hlavne v škole užijú, žiaľ, priveľa. Hlavne deti s poruchou koncentrácie pozornosti, ktorá je príčinou veľkého počtu chýb v písomkách, testoch, päťminútovkách...
Ako napríklad Filip. Hoci látku z matematiky ovláda na výbornú, domov nosí štvorky, lebo zadania príkladov z matematiky z tabule zle opíše. Hoci má celý postup aj výsledok správne, pani učiteľka to jednoducho neakceptuje a Filipovu poctivú a pre neho veľmi náročnú, ťažkú prácu hodnotí len ako dostatočnú.
Maťko zas má pomalšie psychomotorické tempo a hoci tiež vie všetky príklady správne vyrátať, v stanovenom časovom limite stihne vypočítať len polovicu príkladov. Tiež je za svoju prácu "odmenený" známkou dostatočný.
Hanka je hyperaktívna a trpí poruchou písania - dysgrafiou. Jej oslabená jemná motorika je príčinou poruchy písania, dysgrafie. Má ťažko čitateľné písmo, neúhľadný zošit s "tancujúcimi" písmenami rôznej veľkosti či tvarov, ktoré sa jej nedarí písať na riadky, hoci sa skutočne snaží, ako len môže. Pani učiteľka však odmieta diagnózu akceptovať a Hanke trhá zošity, necháva ju texty prepisovať aj osem(!)-krát a nakoniec jej ešte napíše do zošita aj nedostatočnú. Rodičia sa rozhodli dieťa radšej preložiť na inú školu, keďže takýto necitlivý, znevažujúci prístup ich Hanku psychicky zraňuje, odmieta chodiť do školy a začali u nej pozorovať depresívne správanie. Konštatuje, že sa "radšej nemala ani narodiť".
Aj Janko trpí poruchou motoriky, potrebuje pohybové uvoľnenie aj počas hodiny. On však musí ešte aj cez prestávky sedieť na stoličke, lebo ho pani učiteľka osobne stráži. Kvôli nemu si nemá vraj kedy ani vypiť kávu. Na moju otázku, čo ešte pre Janka robí okrem tejto "činnosti", vzhľadom na jeho poruchy (hrubej aj jemnej motoriky, ako aj poruchu koncentrácie pozornosti), urazene počas nášho rozhovoru vstala zo stoličky a chcela odísť z miestnosti. Rýchlo som preto položila doplňujúcu otázku, či Janka nechá relaxovať, keď si potrebuje počas vyučovania oddýchnuť, či má nejaké doplňovačky textov, úľavy pri písaní, násadku na písanie... "Nie, nič nemá" - odsekla stručne a jasne. Ďalšie "nie" zaznelo vzápätí, po mojej otázke, či mu môže skontrolovať zápisníček, ako a či vôbec si poznačil domácu úlohu. (Pani učiteľka totiž diktuje úlohy a oznamy až po zazvonení a zvonček je pre Janka jasný signál, že už nemusí dávať pozor, čo sa v triede deje.) Takmer každý deň chodí Janko domov s poznámkou, že nemal úlohu alebo si zabudol pomôcky, ktoré si mali do školy priniesť. Na kontrolu Jankovho zápisníčka však vraj pani učiteľka čas nemá. Smutné je, že na vypisovanie niekoľkoriadkových poznámok si ho dokáže nájsť takmer deň čo deň.
Jurko má ťažkosti s vnímaním - zrakovým aj sluchovým. Hoci má oči aj uši v úplnom poriadku, jeho mozog ťažko rozlišuje písmenká, ktoré podobne vyzerajú (napr. m-n-u, a-o, p-b-d, k-h) alebo podobne znejú (napr. z-s, d-t, h-ch, p-b). Sluchom nedokáže rozlíšiť, či slabika, ktorú pani učiteľka diktuje, je krátka alebo dlhá, mäkká alebo tvrdá, preto sú jeho diktáty plné chýb. Samozrejme sú hodnotené známkou nedostatočný, ktorou je Jurko trestaný za poruchy, ktoré si sám nezavinil. A hoci sa veľmi snaží písať bez chýb, ako len najlepšie môže a vie, jeho diktáty sú vždy "červené more". Pritom tak veľmi túži aspoň raz dostať z diktátu aj on jednotku, ako jeho spolužiaci...
Dáška je v škole veľmi rýchlo unavená, pri dlhšom písaní ju bolí ruka, trpí poruchou čítania, často vôbec nerozumie zadaniu a nechápe, čo od nej pani učiteľka vlastne vyžaduje. Pri písomnej práci napríklad vôbec nerozumela textu: "Dokáž, že podstatné meno "kniha" je ohybné". Dostala samozrejme nedostatočnú, lebo nenapísala nič. Keby jej pani učiteľka vysvetlila, že má toto slovo vyskloňovať, bez problémov by tak urobila. Pani učiteľka síce žiakom v triede povie, že ak niekto niečomu nerozumie, nech sa prihlási. Tieto deti sa však spravidla samy neprihlásia, pretože nepotrebujú na seba upozorňovať, práve naopak. Ony potrebujú "zapadnúť". Radšej nenapíšu nič a odovzdajú čistý papier, než by pred celou triedou nahlas spýtali na to, čomu neporozumeli. Predsa sa verejne "neznemožnia" pred zrakmi všetkých spolužiakov.
Namiesto individuálneho prístupu, ktorý Dáška v škole potrebuje, nosí domov poznámky v zošitoch: "Na hodine nepracovala!. Odmieta pracovať!. Nedokončila úlohu!" a pod. Pani učiteľku veľmi hnevá, keď niekedy jednoducho na vyučovaní "vypne" a neprítomne pozerá von oknom.
Je to však dôkaz geniality ľudského mozgu, ktorý sa takýmto spôsobom dokáže brániť pred preťažením, únavou z príliš dlhej práce. Je to akási "prírodná poistka". A učiteľ či rodič sa márne snažia nátlakom, prosbami či hrozbami predčasne ju zapnúť. Už pri prvých známkach preťaženia pri učení je potrebné urobiť radšej krátku prestávku, chvíľku relaxovať (nielen doma, ale aj v škole počas vyučovania).
Deti s ľahkými mozgovými dysfunkciami sa často cítia ako "posledné vagóniky na vláčiku", prevládajú u nich pocity krivdy, neprávostí, skrivodlivosti. Pre nepochopenie a nerešpektovanie ich zdravotných ťažkostí sú znevažované, neoceňované a ......veľmi nešťastné. Svoje nešťastie vyjadrujú rôznymi spôsobmi: niektoré sú smutné, depresívne, iné ustráchané, plné úzkosti a napätia, ďalšie nahnevané, niektoré až agresívne. Rodičia týchto detí márne v škole vysvetľujú, čo na ich deti platí, čo funguje a čo nie, ako k nim treba pristupovať a predchádzať tak problémom a konfliktom v škole.
Často myslím na slová jednej českej odborníčky na dyslexiu (poruchu čítania), ktorú si nesmierne vážim pre jej hlboko ľudský a empatický prístup k deťom: "Maminko, Vaším největším ukolem je držet Vaše chytré dítě nad vodou, aby se z blbých řečí a špatných známek ve škole nezbláznilo". Túto jej nesmierne cennú radu odovzdávam aj ja ďalším rodičom.
Rozhodujúci totiž je správny prístup - nie odsudzujúci, súdiaci, ale akceptujúci. Zmenou postoja k dieťaťu môžu naše "nové oči" výrazne zlepšiť kvalitu života týchto detí.
Dieťa sa má učiť o svete v priateľskom, tolerantnom a úctivom prostredí, ktoré dokáže oceniť nielen výsledok snaženia, ale aj snahu dieťaťa. Na jedno a to isté správanie sa dieťaťa je možné pozerať sa dvojako - negatívne, ale aj pozitívne. Doktor Tyl v brožúrke Nové metody nápravy lehkých mozkových dysfunkcí uvádza konkrétne príklady , ako môže byť videné dieťa s ĽMD:
| ukecané | pohotovo rozpráva |
| nepokojné | živého temperamentu |
| hyperaktívne | plné energie |
| bolestínske a ľútostivé | citlivé a vnímavé |
| vymýšľa si | má skvelú fantáziu |
| impulzívne | spontánne |
| neporiadne | nezdržuje sa maličkosťami |
| neposedné | hravé |
| nepredvídateľné | nikdy nenudí |
| ťažko zaspáva | potrebuje menej spánku |
| u ničoho nevydrží | stále sa zaujíma o nové veci |
Každý problém sa pre nás, dospelých, môže stať príležitosťou. Ide len o to, aby sme ju správne uchopili. Nemali by sme vidieť iba múry, ale aj okná. Naděžda Verecká, psychologička s mnohoročnou praxou s deťmi pri zvládaní záludností školskej dochádzky vo svojej knižke "Jak pomáhat dětem při vstupu do školy", napísanej s nadhľadom a úžasným zmyslom pre humor (ten má liečivé účinky), odporúča rodičom nasledovné:
"Vezmite si, vážení rodičia, papier, ktorý by ste mohli žmoliť a ohýbať mu rohy, a ceruzku, ktorej koniec by ste mohli obhrýzať. A potom spomínajte. Nie na veci, ktoré nám robia na našom dieťati starosti (tých je možno hromada, najmä keď sme úzkostnejší či unavení. Ale na tie aj tak myslíme veľmi často, takže to stačí a aspoň teraz sa im venovať nemusíme).
Teraz si naopak skúsme spomenúť aspoň na tri veci, v ktorých je naše dieťa fantastické. Kedy nás napríklad rozosmialo (rozosmiať svojich ľudí, to dokáže práve dieťa s ĽMD často skvele). Nielen "katastrofické" býva, ale aj slnečné. Alebo kedy sme pocítili obdiv k tomu, ako sa naše dieťa dokáže otrepať a ísť ďalej. Ako ho všetko zaujíma. S akým elánom sa derie do života, bez ohľadu na to, že mu život neprináša len to najlepšie, že sa na neho kričí, že je stále trestané a kárané.
Pokiaľ si tie spomienky zapíšete, potom ten papier nezahadzujte. Napíšte naň dátum a schovajte si ho pre budúce roky: pre chvíle, kedy zas budete potrebovať naliať trochu optimizmu (a bude to ešte často, ako vie každý zaslúžilý rodič). A pokiaľ ten papier schováte tak nešikovne, že ho náhodou nájde vaše dieťa a pochopí, že reč je o ňom, urobí to jeho výchove väčšiu službu než celý rad usilovných výchovných opatrení.
Niekedy je spomínanie na tieto kladné veci oveľa ťažšie než na tie záporné. Možno aj preto, že považujeme to, že s nami žije naše dieťa a my že môžeme žiť s ním, za akosi samozrejmé. Až keď nám nemilosrdný osud pripraví skúšku, pri ktorej zistíme (napríklad na nemocničnej chodbe), že to nebolo tak samozrejmé a že sa nám môže, nedajbože stať, že budeme žiť bez neho, až potom si bolestne uvedomíme, v čom všetkom nás aj to najhnevlivejšie dieťa obohacovalo, že bolo darom, o ktorý tak veľmi stojíme.
Prečo by sme však mali čakať na nejaké osudové skúšky? Prečo by sme si nemohli aj bez nich uvedomiť to, čo v dieťati máme, a pekne si to užiť?
PhDr. Renáta Zőrklerová
Občianske združenie PreDys (
www.predys.szm.sk
)
kontakt:
zorkler@centrum.sk
ďalšie stránky:
www.cpeter.sk