Slang na stredných školách

(úvodná štúdia k projektu)

Prostriedky jazykového systému podliehajú kvalitatívnym i kvantitatívnym zmenám v čase, správajú sa dynamicky vo všetkých jazykových rovinách. Vývinom jazykových prostriedkov sa zaoberá diachrónna lingvistika, no svoje závery jej umožňuje formulovať výskum, ktorý produkujú jazykovedci v jednotlivých etapách. Diachrónnu lingvistiku ako historickú jazykovedu teda anticipujú závery synchrónnej lingvistiky. Výsledky synchrónnej jazykovedy sú vždy iba relatívne: pohyb jazykových prvkov počnúc fonémou a končiac štylémou je temperamentný a každý jazykový výskum preto treba pravidelne (aspoň parciálne) overovať, prípadne revidovať.

Záujem o slang ako sumu nespisovných prostriedkov národného jazyka sa stupňoval a stupňuje úmerne s oslabovaním nezdravého vzťahu k materčine, ktorý sa prejavuje úzkoprsým strážením tzv. čistokrvnosti jazyka a neodôvodneným preferovaním spisovnosti jazykových prostriedkov pred ich funkčnosťou, resp. vhodnosťou. Tým sa však nemyslí, že si materinský jazyk nezaslúži primeranú starostlivosť, že zbúranie politických hraníc znamená analogicky zbúranie hraníc jazykových a že jazyková suverenita sa prestane uplatňovať v celej šírke a hĺbke fungovania jazyka. Pozícia slangu vo vnímaní národného jazyka sa za posledné desaťročia mimoriadne upevnila, stal sa legitímnou súčasťou štruktúrovaného objektu výskumu. Je tomu tak prinajmenšom z troch dôvodov:

1. vzťah medzi slangom a spisovným jazykom je vzťahom dialektickým - napätie medzi týmito zložkami neustále núti k odbornej sondáži,
   
   
2. slang sa javí ako oblasť, ktorá s veľkou intenzitou a rozsahom dynamizuje jazykový systém na oboch stranách binárnej opozície spisovnosť – nespisovnosť (teda v tej „najstráženejšej“ oblasti)
   
   
3. prienik hovorového jazyka do umeleckej spisby zintenzívnil záujem o slang

Jozef Mistrík v poslednom vydaní Štylistiky (1997) uvádza, že slang nemožno považovať za monolitný útvar. Slang treba chápať a vykladať ako vnútorne diferencovaný súbor jazykových prostriedkov: „Aj keď sa v odbornej literatúre o slangu hovorí v singulári, v skutočnosti ide o tematicky mnohé súbory pomenovaní, o slangy, ktoré by sa dali z hľadiska tematického členiť na desiatky odborov.“ (Mistrík, J., 1997, str. 104) Ak prijmeme túto tézu, potom jediným možným spôsobom jej odbornej konkretizácie je výber istej sociálnej skupiny, analýza a opis jej výrazového aparátu s dôrazom na hovorové jazykové prostriedky, ktorými sa členovia skupiny dorozumievajú. Naplnenie Mistríkovho presvedčenia bude však narážať na úskalia, pretože medziľudská komunikácia prebieha na rôznych spoločenských úrovniach a jazykové prejavy ako štruktúrne jednotky tohto procesu majú vždy iné parametre; v jazykovede možno teda postihnúť len tendencie, princípy, s ktorými musí počítať teória jazyka: „Skrze teorii se vyzbrojujeme k tomu, abychom mohli čelit nejen daným eventualitám dosavadním, ale každé eventualitě.“ (Hjelmslev, L., 1972, str. 19) Slang, ktorý obsahuje jazykové prostriedky teritoriálno-nárečového, argotického, žargónového a sociolektického pôvodu (Hochel, B., 1993, str. 21), predstavuje pre tvorcov jazykovej teórie náročnú úlohu, pretože tvorba slangového výrazu podlieha rôznorodým onomaziologickým postupom, v rámci ktorých dochádza k funkčným variantom na úrovni hlásky (napr. šrac-šrác-šroc, určite-urkite, šabľa-šabla a pod.), na úrovni morfémy (napr. diginy-digitky-digitálky, dvacka-dvacina-dvadsiatka, kliďánko-klíďopíďo a pod.) a najmä na úrovni slova (napr. mikráč-mikrák-kecátko-kecafón = mikrofón, slaďák-lepák-alimenťák-oplodňovák = pomalý tanec vo dvojici, bezva-fasa-fanta-festiš-senzi-vynikoš = adv. dobre, výborne, resp. adj. dobrý, výborný). Najtypickejším spôsobom tvorby slangových slov je skracovanie, pretože pre ústny jazykový prejav je typická úspornosť výrazu – na bezprostrednej hovorovej komunikácii sa významne zúčastňuje kinetický znakový systém (mimika, gestika, plastika tela) a suprasegmentálne jazykové prostriedky (melódia, rytmus, prízvuk, tempo, pauza); v hovorových výpovediach majú výraznú prevahu slová s malým počtom hlások (slabík), skracovanie sa uskutočňuje aj na úrovni syntaxe (napr. elipsa) – dôsledok dorozumievacej a pragmatickej funkcie, ktoré determinujú rozhodujúcu vlastnosť hovorových prejavov, a to ich genetickú uvoľnenosť. Pravda, pomenovanie tejto vlastnosti nevyznieva systémovo, no môžeme konštatovať, že hovorové prejavy, keďže sa realizujú v súkromnom prostredí a väčšinou ako reakcia ex abrupto, nie sú (a v skutočnosti ani nemajú byť) „cenzurované“ parametrom spisovnosti. To umožňuje nositeľovi jazyka bez výčitiek porušovať jazykovú normu: „Súkromnosť a situačnosť poskytujú hovoriacemu možnosť dobre poznať prostredie a všetko, čo je s prejavom späté. To dodáva jeho výrazu istotu a sebavedomie. Prejav je potom suverénny, spontánny a, prirodzene, aj nekontrolovaný.“(J. Mistrík, 1997, str. 506).

Závažnosť slangového jazyka vzhľadom na jeho vzťah k jazykovým prejavom budovaným prostriedkami spisovného jazyka sa vystupňoval v šesťdesiatych rokoch, keď sa v júni 1964 na konferencii o jazyku a štýle umeleckej prózy v Smoleniciach v rámci diskusie objavila snaha o vymedzenie pojmu slang, s ohľadom na jeho funkcie v umeleckých prejavoch. Pretože centrálnou témou tohto odborného stretnutia bol umelecký text, problematika slangu ostala iba v tematickej periférii celého komplexu diskusných príspevkov. Funkčnosť slangu v umeleckej štýle osobitne nezdôrazňuje charakter slangu samotného – parameter systémovej funkčnosti dovoľuje v umeleckom texte použiť výraz z ktorejkoľvek vrstvy národného jazyka. Dôležitejšie však je, že slang sa v umeleckej literatúre uplatňuje až v sekundárnej závislosti, kým prirodzeným prostredím pre slang je hovorový nepripravený jazykový prejav; význam slangu sa primárne uplatňuje v bezprostrednom ústnom podaní.

Významným medzníkom v postupnom definovaní slangu bola diskusia o tom, či slang v sebe zahŕňa iba prvky z lexikálnej roviny jazyka alebo ide o komplexný systém vyjadrovania sa. Na spomínanej konferencii došlo k jednej z prvých oficiálnych rozpráv o slangu, preto niektoré príspevky nesú známky improvizácie a obsahujú očividné terminologické kolízie, napr.: „Totiž zabúdame, že slang nie je len exkluzívny jazyk, ale ešte viac spôsob myslenia, čo sa nevyhnutne prejavuje v literárnom diele i v iných faktoroch: napríklad v syntaxi, vo vetnej intonácii, ale aj prispôsobením sa myšlienkovým procesom postavy, ktorá sa slangom charakterizuje.“(J. Kot, str. 120), alebo: „ Podľa môjho názoru slang je istý spôsob reči, ktorý je charakterizovaný najmä istými špecifickými lexikálnymi a frazeologickými prostriedkami i určitými prirovnaniami. Ide teda o istý štýl reči, pravda, nespisovný.“ (Š. Peciar, str. 121) Stanoviská prezentované na smolenickom fóre sa v mnohom stali východiskom pre viaceré teoretické vklady, ktoré, či už v súhlase alebo v polemike, rozšírili horizont poznania o slangu, resp. slangoch. V súvislosti s polemikou o charaktere slangu môžeme podčiarknuť názor, že slang nie je osobitným podsystémom národného jazyka fungujúcim vo všetkých jeho úrovniach, ale vzťahuje sa iba na slovnú zásobu. Ide totiž o „špeciálny slovník, pretože jeho gramatika je tá istá, čo gramatika spisovného jazyka, a fonetika funguje rovnako ako v národnom jazyku.“ (J. Mistrík, str. 102). Slang teda rozoznávame predovšetkým v rovine lexikálnych jednotiek, hoci známky „slangového postoja“ môžeme objaviť aj v ďalších rovinách (B. Hochel uvádza príklady zo zvukovej a tvaroslovnej roviny, 1993, str. 23).

Na začiatku sme naznačili, že jazyk je hodnota, ktorá podlieha zmenám v čase. Aby sa takáto dorozumievacia sústava mohla rozvíjať, musí mať svojich nositeľov, ktorí ju používajú. Stupeň poznania materinského jazyka je u jeho nositeľov vždy rozdielny, hoci naisto existuje (síce pohyblivá) hranica vymedzujúca jazykový štandard (súbor jazykových prostriedkov, ktoré pozná každý jeden reprezentant národného spoločenstva) od špecifík idiolektu. Jazykovedné výskumy ukázali, že jazykový systém (vrátane slovnej zásoby) sa v rámci fylogenetického vývinu človeka najprudšie vyvíja v období detského veku a dospievania: „Hovorili sme, že slovná zásoba šesťročného dieťaťa podľa našich výskumov okolo 2000 slov. Tá sa potom prudko rozvíja až do ôsmeho roku (asi na 4000 slov) a potom sa rozvoj mierne spomalí natoľko, že za nasledujúcich dvanásť rokov, do dvadsiateho roku, sa slovník rozšíri na rozsah okolo 10 000 slov. Slovná zásoba maturanta je podľa našich výskumov okolo 10 000 – 13 000 slov. Na vysokej škole a v zamestnaní sa táto zásoba rozšíri ešte o niekoľko stovák odborných slov, ale ináč je rozvoj zhruba ukončený.“ (Mistrík, J., 1984, str.386) Skúmať slangový jazyk má preto zmysel predovšetkým u mladých ľudí, pretože sú v rámci jazykovej tvorivosti (slang je jej výrazom) najdynamickejší a najplodnejší.

Predkladaný výskum slangu na stredných školách sa orientoval na zisťovanie frekventovaných slangových výrazov v rôznorodých komunikačných situáciách, resp. komunikačných prostrediach. Je zrejmé, že ich zoznam nemôže byť kompletný, výskum prináša iba čiastkový vklad do poznania aktuálnej situácie stredoškolského jazyka, jeho variability a typologických špecifík. Autori projektu si predsavzali obohatiť jazykovedné poznanie v oblasti, ktorá sa javí ako mimoriadne produktívna a nápaditá. Rovnako dúfajú, že publikované výsledky podnietia konštruktívnu rozpravu v rámci Infoveku i mimo neho, že sa im podarilo objektívne zachytiť slovník stredoškolákov a prispieť tak k rozšíreniu poznatkového inventára synchrónnej i diachrónnej jazykovedy.

Karel Dvořák ml. (Liptovský Mikuláš)