NoS > materiály > učebné texty, zaujímavosti > etika - základné pojmy

Etika - základné pojmy

A  |  B  |  C  |  D  |  E  |  F  |  G  |  H  |  I  |  J  |  K  |  L  |  M  |  N  |  O  |  P  |  R  |  S  |  T  |  U  |  V  |  X  |  Y  |  Z

 A                                                                                                                                                                                  

altruizmus (z lat. alter - druhý, iný) - Comtom zavedené a v pozitivistickej filozofii používané označenie pre nezištnú starostlivosť o blaho iných ľudí, opak egoizmu;

antropocentrizmus - stanovisko, pokladajúce človeka za stred a cieľ svetového diania a vesmíru;

amoralizmus - 1. životný postoj, spočívajúci vo vedomom pohŕdaní nielen vládnucou morálkou ale aj elementárnymi príkazmi akéhokoľvek ľudského súžitia; 2. teoretická koncepcia odmietajúca princíp morálnej zodpovednosti a svedomia vôbec;

apátia (grécky nevášnivosť) - jeden z ústredných pojmov etiky kynickej školy a etiky stoikov, podľa ktorých vášne zbavujú človeka kľudu, nezávislosti a robia ho nešťastným. Pojem apátia používali aj skeptici; synonymum pre ľahostajnosť;

ataraxia (z gréčtiny) - pojem starogréckej etiky, ktorým bol označovaný stav nerušeného duševného kľudu;

asertivita (z lat.) - schopnosť slobodne sa rozhodovať bez vnútorných ale aj vonkajších zábran; otvorené, zodpovedné, čestné konanie; schopnosť presadiť sa. pracovať pre to, čo chceme dosiahnuť, zosúladiť úsilie a činy s vlastnými zámermi;

askéza - zdržanlivosť, striedmosť odriekanie;

atribúcia (z lat.) - viď. atribút (základné pojmy z filozofie). Pripisovanie, prisudzovanie, pričítanie určitých vlastností individuu; predpoklad, že pri kultivácii, meliorácii človeka možno vychádzať z určitých vlastností (spravidla pozitívnych), ktoré možno podporovať, formovať a rozvíjať.

 B                                                                                                                                                                                  

behaviorizmus - prakticistický, medzanistický, materialistický smer v psychológii a vo filozofii, rozšírený najmä v USA, redukujúci psychiku na správanie, reakcie;

 C                                                                                                                                                                                  

cieľ a prostriedok - polárna dvojica etických kategórií, potrebná na akékoľvek náročnejšie mravné hodnotenie ľudského správania. Úvahy o úlohe cieľa a prostriedku zohrávali dôležitú úlohu už v stredovekej scholastike, napr. T. Akvinský zdôrazňuje, že dobro vzniká, ak je v zhode s mravným zákonom ako sám čin. Kantova etika je humanistická preto, že zvýrazňuje chápanie človeka ako cieľa, nie prostriedku;

city - stavy a deje v subjekte, ktoré na rozdiel od procesov vnímania prežívame ako stavy osoby samotnej, medzi citové stavy zaraďujeme aj tzv. vyššie city mravné, estetické, intelektuálne;

česť - kategória morálky, vyjadrujúca citovo podložený zmysel pre jednotu individuálneho dobrého svedomia a žiadúceho uznania dobrej vôle jednotlivca a vykonanej práce v jeho okolí;

 D                                                                                                                                                                                  

daimonion - u starogréckeho filozofa Sokrata vnútorný hlas v človeku, ktorý varuje pred nesprávnym správaním, konaním;

dobro - jeden z najvšeobecnejších pojmov filozofie, ktorým ľudia vyjadrujú najvšeobecnejšie záujmy, úsilia, želania a nádeje do budúcnosti; to, čo pokladajú za mravné, hodné nasledovania, to čo hodnotiaci subjekt hodnotí na inom subjekte ako užitočné a prospešné; opozitnou, ale aj komplementárnou kategóriou je zlo;

 E                                                                                                                                                                                  

egocentrizmus - sústredenie myslenia a jednania človeka na neho samého; jednostranné zdôrazňovanie vlastnej osoby, vlastného ja;

egoizmus - jednostranné zdôrazňovanie, vyzdvihovanie vlastnej osobnosti, sledovanie vlastných, (sebeckých) záujmov; opak altruizmu;

emotivizmus  - novopozitivistická teória morálky, za zakladateľov ktorej sú pokladaní C. K. Ogden a I. A. Richards. Podľa nej základné etické kategórie, resp. mravné hodnoty majú len emotívny význam (dobro, zlo, svedomie, spravodlivosť). Teoretickým základom emotivistických záverov je nekognitívny charakter najmä mravných noriem. Sú presvedčení, že morálne, rovnako ako estetické súdy nie je možné dokazovať, že každý človek má právo na vlastné hľadisko;

empátia (vcítenie) - základný termín estetickej teórie a školy, ktorú reprezentujú napr. T. Lipps, V. Basch, Vernon Lee a i.; pri vnímaní dodáva človek predmetom určité emocionálne zafarbenie, perzonifikuje ich, reifikuje v nich svoje emócie; v etike - schopnosť prijímať názory druhého, vciťovať sa do jeho myslenia bez predsudkov; stupeň miery spolužitia človeka s inými ľuďmi; empátia afektívna - vcítenie sa do citov iného človeka, rozpoznanie, či je určitá morálna skutočnosť pre iného príjemná alebo nepríjemná;

eschatológia (z gréčtiny) - časť teológie, zaoberajúca sa poslednými vecami človeka, problematikou posmertného aivota; v širšom význame slova znamená všeobecný probléme konečného zmyslu sveta;

etická výchova - zvyčajne máme na mysli systém usporiadaných metodických postupov a krokov, ktoré formujú pozitívne morálne postoje a praktické morálne činy a správanie, pričom rozhodujúcim faktorom pozitívneho morálneho charakteru osobnosti je prosociálne správanie;

etika (z gréckeho éthos - mrav) - teória morálky, filozofická disciplína zaoberajúca sa mravnými javmi v najširšom slova zmysle;

eudaimonizmus - etické stanovisko formulované najmä Aristotelom, podľa ktorého zmysel všetkého konania a základ všetkých mravných hodnôt je v šťastí a blaženosti; úsilie človeka o blaženosť je prameňom mravnosti;

 F                                                                                                                                                                                  

filantropia (z gréckeho filó - milujem, antrópos - človek) - 1. v starom grécku radostný, vľúdny postoj k iným ľuďom, obetavé činy pre blaho druhých a pre vlasť; 2. osobná zainteresovanosť na spoločnej veci a v angažovanom životnom postoji;

flexibilita (z lat.) - schopnosť jedinca pohotovo, primerane prispôsobovať svoje myslenie a chovanie tak, aby vyhovovalo meniacim sa podmienkam, situácii; pružnosť psychických aktivít;

flexibilita morálna - schopnosť zmeny a prispôsobovania morálnych návykov a postojov v rámci situačnej prispôsobivosti, schopnosť vidieť morálny problém v konkrétnej situácii;

 H                                                                                                                                                                                  

heteronómia - 1. v etike závislosť vôle od vonkajších príčin a zmyslových podnetov; 2. riadenie sa cudzími zákonmi a vplyvmi (opak autonómie);

hodnotenie morálne - posúdenie, pri ktorom sa charakterizuje človek alebo sociálna skupina v kategóriách dobra alebo zla. V dejinách etického myslenia je najznámejší spor, či ľudské správanie hodnotíme podľa činov alebo motívov. v novovekej filozofii rozpracoval etiku úmyslu predovšetkým I. Kant. naopak utilitarizmus tvrdí, že motív nemá nič spoločné s morálnosťou činu;

hodnoty - osobitné spoločné určenia okolitého sveta a ľudskej kultúry, v ktorých sa prejavuje ich pozitívny alebo negatívny význam pre človeka a spoločnosť (dobro, zlo, krásno, škaredé, spravodlivosť, nespravodlivosť a pod.);

 K                                                                                                                                                                                  

kategorický imperatív - všeobecne záväzný mravný zákon (I. Kant);

komunikácia - oznámenie, správa, informácia;

komunikácia morálna - spôsob vytvárania morálnych kontaktov medzi ľuďmi navzájom, je založená na sebaúcte k vlastným morálnym hodnotám, k okolitému svetu, prírodnému prostrediu;

krásno - výsledok vzájomného zložitého vzťahu objektu a subjektu, ktorého skutočnými variantmi sú primárne estetické určenia ako krásny, pôvabný, spanilý a pod.;

kvietizmus - kľudný, pasívny vzťah k životu, zrieknutie sa úsilia o jeho premenu; zmierenie sa s každým utrpením;

 M                                                                                                                                                                                  

morálka (z lat. mos - mrav, moralis - mravný) - mravnosť, schopnosť ľudského jedinca riadiť sa vo všetkých úkonoch tzv. svedomím, t.j. posudzovaní všetkých ľudských záležitostí z hľadiska rozoznávania dobra a zla, užitočnosti či neužitočnosti nielen niečoho objektívne daného, ale ako zámerne chceného ľudským subjektom. v širšom zmysle súhrn pravidiel vzájomného správania, považovaný za zaväzujúci individuálne svedomie každého jedinca;

 N                                                                                                                                                                                  

norma morálna - je záväzným pravidlom ľudského správania s etickým obsahom, daným bez všetkých prostriedkov moci a práva, prostým ustálením a tradíciou ľudského správania a vzájomných mravných úsudkov; elementárne mravné normy sú tie etické normy, ktoré zachycujú niektoré prvky všeľudskej morálky, niekedy ich charakterizujeme ako elementárne pravidlá ľudského spolužitia;

 P                                                                                                                                                                                  

povinnosť - etická kategória dôležitá najmä vo formalistickej etike I. Kanta, J. G. Fichta a ich pokračovateľov. V ich chápaní sa etika stáva náukou o povinnostiach;

prosociálne správanie - pozitívne morálne správanie. Je predmetom niekedy aj cieľom etickej výchovy. Charakterizujeme ho ako správanie, ktoré je vyjadrením ochoty vykonať niečo afirmatívne pre druhého a to bez ohľadu na skutočnosť, že by sme očakávali pochvalu, protislužbu, prípadne nejakú odmenu; (bližšie viď. Olivar, R. R.: Etická výchova. Bratislava 1922, s. 6-7);

 R                                                                                                                                                                                  

relativizmus etický - negácia všeobecnej záväznosti princípov mravného správania a jednania. Je dôsledkom zveličenia existujúcej relatívnosti morálnych noriem do takej miery, že je popretá jednota absolútnosti a relatívnosti v morálke. Morálne normy sú chápané ako móda. Relativizmus vedie k popretiu možnosti utvoriť vedeckú etiku;

 S                                                                                                                                                                                  

svedomie - schopnosť rozoznávať dobro a zlo, pocit záväznosti dobre konať a zlého sa vyvarovať, súbor vnútorných zábran a emocionálnych prežitkov, ktoré často vznikajú u človeka v dôsledku výchovy;

súd mravný - vyjadrenie etického súhlasu či nesúhlasu s konaním, situáciou alebo stavom spoločnosti, požadovanie alebo odmietanie určitého správania v súlade so spoločensky platnými morálnymi normami. Morálny súd často vyjadruje etickú normu alebo jej konkretizáciu a pôsobí pochvalou, príkazom, zákazom či pokarhaním;

šťastie - stav spokojnosti, kľudu, duševnej vyrovnanosti. Čiastočne splýva s kategóriou blaženosti, eudaimonie;

 U                                                                                                                                                                                  

utilitarizmus - teória, ktorá pokladá za úplné kritérium mravnosti konania jeho užitočnosť (J. Bentham);