Výchovno-vzdelávacie ciele

Ciele, ktoré si kladieme na tejto hodine:

• skúmať, vnímať a hodnotiť porušovanie práv dieťaťa

• spojiť konkrétnu situáciu opísanú v prípadovej štúdii s jednotlivými právami Dohovoru

• aplikovať poznatky o základných ľudských právach a právach dieťaťa

• naučiť sa využívať Dohovor

• kriticky myslieť

• rozvíjať komunikáciu

Znalosti, ktoré získame, sa budú týkať:

• dodržiavanie ľudských práv

• práva dieťaťa zahrnuté v Dohovore

• pojmy ako xenofóbia, diskriminácia, tolerancia

• postavenie jednotlivca v spoločnosti

• ako môže mladý jedinec uplatňovať a ochraňovať svoje práva

Schopnosti (kompetencie), ktoré budeme rozvíjať pri tejto hodine:

• komunikácia

• spolupráca v skupine

• riešenie problémov

• formulovať vlastný názor

• argumentovať

• počúvať druhých

• hodnotenie problému, kritické myslenie

• čítať s porozumením

Postoje, ktoré sa pri riešení tohto problému formujú:

• sebadisciplína

• empatia

• úcta k zákonom

• tolerancia

• zodpovednosť

Vlastná organizácia hodiny

Postup práce:

• Oboznámenie s cieľom a obsahom práce na vyučovacej hodine.

• Učiteľ prečíta príbeh z prípadovej štúdie.

 Vedľa nej nesedím

Shyrtose Jafferová zaznamenala svoje utrpenie na školách v Ontariu.

Stále si živo pamätá svoju prvú hodinu starostlivosti o domácnosť v Kanade. Bol to môj prvý týždeň v siedmej triede a pamätám si, že som do triedy prišla neskoro, pretože som sa v novej škole nevyznala. Väčšina žiakov už sedela a čakala, až hodina začne, a ja som si vybrala prvé voľné miesto a podadila sa. Ešte som si ani nedosadla, keď vedľa mňa sediaci číňan vstal tak prudko, že prevrátil stoličku, ktorá s hlukom spadla na zem.

„Vedľa NEJ nesedí!“ vykríkol opovrhlivo. Jeho znechutenie vyjadrovala celá jeho tvár. Trvalo mi chvíľu, než som si uvedomila, že sa to týka mňa. Že so mnou niečo nie je v poriadku, niečo čo si všetci, súdiac podľa ich tvárí, uvedomovali a čo bolo tak hrozné, že sa ma niekto snaží zbaviť.

Stále nemôžem pochopiť, prečo som to vlastne urobila – možno v tom bol istý druh hrdosti. Vstala som, vzala si knihy a isla k inej voľnej stoličke, takej, ktorá bola dostatočne vzdialená od ostatných, a bez slova som si sadla. Niekoľko sekúnd bolo ticho, že by človek počul spadnúť špendlík. Potom, ako by sa vôbec nič nestalo, začala hodina.

Pamätám si, keď som potom išla domov, že som si prehrávala v hlave scénu stále dookola. Plakala som, pretože ma odmietli, a ja som úprimne netušila, preto mi to ten chlapec urobil. Mala som trinásť a do toho dňa sa mi nikdy nezdalo, že som iná. Nebolo to tým, že by som predtým na Strednom východe žila nejako výrazne chránená pred svetom. Do školy som chodila s deťmi všetkých farieb z rôznych krajín sveta. Bolo to proste tým, že som si nikdy nevšimla nejakých rozdielov medzi mnou a ľuďmi s inou farbou kože.

Asi sa tomu dá len ťažko uveriť, ale naozaj som nevedela nič o rasizme. Nikto ma nikdy nepripravil na to, že niektorí ľudia sú niekde považovaní inými ľuďmi za „horší“ alebo „podradnejších“. Až do tohto okamžiku som o sebe uvažovala ako o každom inom trinásťročnom človeku. Môj šiesty deň v Kanade zmenil môj pohľad na seba. Jednoducho mi dali pocítiť, že som iná, že som nežiadúca.

V tom čase sme žili v centre Toronta. Stále sa nemôžem vyrovnať so skutočnosťou, že ma deti rôznych rás – žlté, biele i čierne – považovali za cieľ výsmechu. Obliekala som sa ako oni, moja angličtina bola v tom čase lepšia než ich (môj prízvuk nebol ani v tom čase nijako výrazný), a aj napriek tomu mi nadávali a odmietali ma. Odniesla som si z toho len to, že ma všetci považujú za niečo nechutné. Preplakala som celé svoje prvé tri mesiace v Kanade.

Jedného dňa sme sedeli na hodine angličtiny a Rick mi cez niekoľko lavíc nadával. Náhle som to už nemohla vydržať. Začala som písať do zošita. Napísala som, ako mi spolužiaci nadávajú, ako ma to zraňuje, ako Ricka nenávidím. Potom som tu stránku vytrhla, išla k čiernej učiteľke, ktorá u nás v ten deň zastupovala, podala som jej vytrhnutý list a vrátila sa do lavice. Cítila som sa výborne, pretože som vykročila s vychodených koľají, a tak mi nevadilo, že ma učiteľka zavolala k tabuli a povedala mi, že na mňa dole v riaditeľni čaká pán riaditeľ.

Nespomínam si na jeho tvár, ale pamätám si, že po prečítaní môjho listu mi položil ruku okolo ramena. Požiadal ma, aby som doplnila slovo, ktoré som v jednej vede vynechala, pretože som vtedy ani nevedela, čo to nemravné slovo znamená. Chvíľu sme spolu hovorili, bol ku mne láskavý, ale jeho slová na mňa neposobili. Len si pamätám pocit bezpečia, keď mi položil ruku okolo ramena. Nasledujúci deň nebol Rick v triede. Bol na týždeň vylúčený, a keď sa vrátil, už mi nikdy ani slovom neublížil. Mojim rodičom to nikto neoznámil a nemyslím si, že by som im to ja niekedy povedala.

Práve, keď som sa začala so spolužiakmi kamarátiť (nechávala som im opisovať pri písomkách, aby som sa im zapáčila), naša rodina sa rozhodla presťahova do Unionville, ktorý je v samom centra Markhamu. Verejná škola, do ktorej som chodila, bola plná bielych detí, ktorých rodičia zarábali cez 35000 dolárov ročne. Na konci osmičky si ma našiel ďalší „Rick“, vlastne traja „Rickovia“. Urobila som rovnakú vec, povedala som to učiteľke. Tá mala k triede a k mojím trýzniteľom dlhú prednášku a donútila ich, aby si so mnou prehovorili a ospravedlnili sa.

Nechať priateľov opisovať

Keď som začala študovať na strednej škole, bola som plná nadšenia a nádeje. Na základnej škole som získala titul „Herečka roka“ a bola som celkom obľúbená. Ani som netušila, že problémy ešte len prídu. Medzi 2500 bielými študentmi strednej školy som bola jediná „hnedá“ (v škole bol ješte jeden černoch), ale až do toho dňa v deviatej triede mi to nevadilo. Bola som takmer pri svojej skrinke, keď som si všimla, že je na nej niečo napísané. Fixou a veľkými čiernými písmenami tam bolo: „Pakuj sa domov, Paki! Späťdo Indie, odiaľ si privandrovala“. Utápala som sa v hneve a slzách a nebola som schopná vrátiť sa k svojej skrinke. Bolo  by tak ponižujúce, kebysi niekto uvedomil, že tie slová patria mne. Veď som nebola z Pakistánu. A navia, Pakistánci nie sú z Indie. Takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou – skúšala som sa ukľudniť, ale nefungovalo to. Ten rok som bola takmer denne v riaditeľni, aby som si sťažovala na rôzne nápisy, ktoré sa stále objavovali na dverách mojej skrinky, a riaditeľ takmer každý den posielal školníka, aby ich odstránil. Potom sa zdalo, že sa niekto do mojej skrinky snažil dostať. Zámok na číselný kód nepracoval ako mal, a bol často poškodený. V priebehu roka som musela meniť zámok najmenej desaťkrát. Potom mi začali prelepovať zámok páskou, alebo mi vystriekali celú skrinku penou na holenie a raz, keď som nič netušiac vzala zámok do ruky, bol pokritý pľuvancami.

Život sa mi stal peklom. Moje sebavedomie bolo na nule a s pocitom hanby som sa vždy plížila k svojej skrinke a vnímala čumilov, ktorí ma pozorovali ako si poradím s posledným „žartíkom“. Riaditeľ mi povedal, aby som mu nahlásila koho podozrievam, ale bolo to k ničomu. Mohlo by to byť dievča, ktoré počas telocviku malo stále narážky na „Paki“? Alebo spolužiaci z hodín angličtiny, ktorí mi vždy urobili špalier, keď som vchádzala do triedy? Alebo chlapci, ktorí na hodinách fyziky hovorili smiešným prízvukom a robili si posmešky o nosení turbanu a živote v slamenných chatrčiach? Všetkých si zavolali do riaditeľne, ale k autorstvu „žartíkov“ sa nikto nepriznal.

Začali sa mi snívať hrozné sny o tom, že nájdem svoju skrinku plnú hadov alebo pavúkov. Moje nočné mory sa takmer splnili jedného dňa, keď som našla skrinku bez zámku. Nemala som dosť odvahy, aby som ju sama otvorila. Tak som sa bála, čo v nej nájdem. Keď ju kamarátka ovorila, zistila som, že mi zmizli všetky učebnice, a skúšky začínali o dva týždne.

Posílil ma

Od toho času som dosť dospela. Dnes môžem poctivo povedať, že tieto skúsenosti zo mňa urobili silnú a sebaistú osobnosť, namiesto toho, aby ma rasizmus zrazili na kolená. Využila som to k osobnému rastu. Doslova som sa nútila k tomu, aby som sa v triede nebála opýtať a hovoriť pred poslucháčmi. Miesto toho, aby som sa začala za svoj pôvod hanbiť, vybudovala som si lásku ku svojej kultúre a viere. Som na ňu pyšná a často sa snažím o nich ľudí poučiť. Mojich desať rokov v Kanade ma naučilo, že rasizmus vás vždy vysíli a bude sa s vami ťahať všade kam pôjdete. Všade je potrebné veľa urobiť pre výchovu ľudí, aj na univerzite. Kľúč spočíva v tom, že sa rasizmu musíme postaviť.

Upravené z článku v Toronto Star, 3.11.1991  

• Poukázať na niektoré spoločné rysy porušovania práv, napr. že väčšinou dochádza k súčasnému porušovaniu niekoľkých práv, že sa porušovanie často týka tých, ktorí sú považovaní za „iných“ alebo za „outsiderou“, že tí, ktorí majú zodpovednosť a právomoc, sú často pri ochrane takýchto skupín nedostatočne bdelí a dôrazní, že zodpovednosť za porušovanie práv často padá na hlavu viacerých rôznych jedincov a inštitúcií.

• Žiacia sa rozdelia do štvorčlenných skupín a určia svojho hovorcu, ktorý bude prezentovať závery.

• Skupiny si preštudujú prípadovú štúdiu a pracujú na vyplnení formulára "Náprava krivdy". Ako pomôcku pri vypĺňaní prvého stĺpca použijú zhrnutie Dohovoru o práva dieťaťa.

• Keď skupiny dokončia prácu, trieda prejde stĺpec po stĺpci vyplnené formuláre a nasleduje diskusia v celej triede.

Vlastná práca žiakov:

• Žiaci hľadajú ktoré práva boli v príbehu porušené a ako (Dohovor OSN o právach dieťaťa)

• Fromulujú čo proti porušovaniu týchto práv urobila obeť a iní ľudia, či to bolo dostatočné.

• Hľadajú riešenie ako možno predchádzať takémuto porušovaniu práva - čo môžu deti, dospelí a tí, ktorí majú zverenú moc urobiť proti porušovaniu ľudských práv.

• Názory zapisujú do formulára.

Výstup:

• Hovorcovia prezentujú názory jednotlivých skupín.

• Diskusia na tému moc a bezmocnosť. Čo dávalo Rickovi a ďalším pocit, že môžu Shyrtose zneužívať? Ako Shyrtose prekonala pocit bezmocnosti? Ktoré práva zakotvené v Dohovore uplatnila pri svojej obrane? Prečo sa spolužiaci za Shyrtose nepostavili, napriek tomu, že s porušovaním jej práv nesúhlasili? Ako mohli situáciu ovplyvniť?

• Žiaci môžu hľadať vhodné články o porušovaní práv na Internete, v novinách a časopisoch.  

Odporúčané www stránky

• www.amnesty.sk - nezávislé celosvetové hnutie, ktoré hrá špecifickú rolu v medzinárodnej ochrane ľudských práv, ktoré sa sústreďuje na prepustenie väzňov svedomia, ktorí sú väznení za svoje názory, farbu pleti, pohlavie, etnický pôvod, jazyk či náboženstvo, a ktorí vo svojej činnosti nepoužívali násilie ani sa pre používanie násilia nevyslovovali.

• www.changenet.sk - informačný servis o občianskej spoločnosti, ktorý poskytuje aktuálne informácie o dianí v spoločnosti v rôznych oblastiach.

• www.razizmus.sk - monitoring výskytu a prejavov rasizmu, aktivít neonacistov a útokov s rasovým motívom

• www.noveslovo.sk - spoločensko-politický týždenník - kategória "Tolerancia"