Ľudské vedomie má jedinečnú schopnosť prekračovať hranicu bezprostredného vnímania a racionálne "spracovávať" zmyslové vnemy - myslieť a zároveň i poznávať, "odkrývať" to, čo je neznáme, skryté našim zmyslom. 

"Naše zmysly vzájomne podopierajú svoje svedectvá o existencii vonkajších vecí ... Ten, kto vidí oheň, môže ho taktiež - pokiaľ pochybuje, či je to viac než iba prelud - pocítiť a presvedčiť sa tým, že do ohňa vloží ruku. Ruka by nikdy nemohla byť vystavená takej prudkej bolesti len ideou, či prízrakom, pokiaľ by samotná bolesť taktiež nebola prízrakom. A napriek tomu si človek nemôže navodiť znova túto bolesť len jednoduchým vyvolaním jej idey, keď sa už spálenina zahojila ..."

John Locke: Rozprava o ľudskom rozume

"Keď skúmame, čo je čas, musíme zistiť ..., čo má čas spoločné s pohybom. Pohyb a čas totiž vnímame zároveň ..." Čas teda nie je pohyb, ale len číselná stránka pohybu. Znakom toho je nasledujúce: číslo nám totiž umožňuje rozlišovať << viac >>  a << menej >>, čas zasa viac a menej pohybu. Čas je teda druh čísla. Pretože však číslo má dvojaký význam - číslom totiž nazývame aj počítané a počítateľné, aj to, čím počítame. To, čím počítame, a očítané sú odlišné.

Aristoteles, Fyzika, 4. kniha, 11. kapitola

"Čo je teda čas? Keď sa ma naň nikto nepýta, viem to. Keď to chcem tomu, čo sa ma opýta, vysvetliť, neviem". Takže, Bože môj, meriam, a neviem, čo meriam? Meriam pohyb telesa v čase, ale čas sám nemeriam? Či mohol by som merať pohyb telesa, ako dlho trvá a v akom čase príde odtiaľ potiaľ, keby som nemohol merať čas, v ktorom sa pohybuje? Čím teda meriam čas?"

sv. Augustín, Vyznanie

"Ak skutočne udržím čisté to, čo mne, meditujúcemu vstupuje do zorného poľa vďaka slobodnej epoché, ktoré sa týka bytia sveta skúsenosti, potom je to významný fakt, že ja a môj život ostávajú pre mňa v platnosti svojho bytia nedotknuté, bez ohľadu na to, ako je to s bytím a nebytím sveta, nech už rozhodnem o tom akokoľvek. Toto ja, ktoré mi pomocou takejto epoché ostáva, a život tohto ja nie je časťou sveta a ak toto ja hovorí: ja som , ego cogito, potom už to neznamená: ja, tento človek, som. Nie som už tým, ktorý v prirodzenej skúsenosti nachádza seba ako človek. Ani človek nachádzajúci seba abstraktným obmedzením na čisté vnútorné zistenie čisto psychologickej skúsenosti, svoju vlastnú čistú mens sive animus sive intellectus, resp. samotnú dušu vybranú pre seba. Apercipovaný týmto prirodzeným spôsobom som ja a všetci ostatní ľudia témou v bežnom zmysle objektívnych alebo pozitívnych vied, biológie, antropológie (zahrnujúc v to aj psychológiu). Duševný život, o ktorom pojednáva psychológia, bol vždy predmetom bežného názoru a bol chápaný ako duševný život vo svete. Platí to zrejme aj o vlastnom duševnom živote, ktorý sa skúma v čisto vnútornej skúsenosti. Avšak fenomenmologická epoché, ktorú vyžaduje na filozofujúcom postup očistených karteziánskych meditácií, suspenduje platnosť bytia ako všetkých objektívne vnímaných faktov vnútornej skúsenosti. Pre mňa, meditujúce ja, ktoré existuje a pretrváva v epoché a pritom sa kladie výlučne ako pôda platnosti všetkých objektívnych platností a základov, neexistuje teda žiadne psychologické ja, žiadne psychické fenomény v zmysle psychológie, to znamená ako súčasť psycho-fyzických ľudí. Pomocou fenomenologickej epoché redukujem svoje prirodzené ľudské ja a svoj duševný život - ríšu mojej psychologickej skúsenosti o sebe - na ja transcendentálno-fenomenologické, ríšu transcendentálnej fenomenologickej skúsenosti o sebe. Objektívny svet, ktorý pre mňa je, ktorý pre mňa kedy bol a bude a ktorý pre mňa môže byť, so všetkými svojimi objektmi, čerpá, ako som už povedal, všetok svoj zmysel asvoju platnosť bytia zo mňa samotného, ako transcendentálneho ja, ktoré sa objavuje až spolu s transcendentálno-fenomenologickou epoché."

E. Husserl, Karteziánske meditácie