logo Infovek Ekologický slovník
EnvV > Ekologický slovník > Slovník

Slovník vybraných pojmov z ekológie a environmentalistiky

A | B | D | E | G | H | I | J | K | L | M | O | P | S | Z | Ž

 A
úvod stránky
Atmosféra
je plynný obal Zeme, siahajúci do výšky niekoľko desaťtisíc kilometrov. Na základe teploty od atmosférickej výšky sa vzdušný obal Zeme rozdeľuje na 5 základných oblastí: troposféra, stratosféra (ozonosféra), mezosféra, termosféra a exosféra.
 B
úvod stránky
Biocenóza
súbor stále sa vyvíjajúcich a zdokonaľujúcich sa spoločenstiev ako rastlinných (fytocenóz), tak aj živočíšnych (zoocenóz).
Biodiverzita (biologická diverzita)
je rozmanitosť života na Zemi zahŕňajúca milióny druhov rastlín, živočíchov a mikroorganizmov a spletité ekosystémy, ktoré vytvárajú. Jej dnešná podoba je výsledkom dlhodobého vývoja, ktorým prešla naša planéta od svojho vzniku až dodnes. Z hľadiska biodiverzity sú významné všetky formy života, to znamená nielen pútavé a krásne druhy, ako sú vtáky, motýle, kvety, ale aj zdanlivo menej zaujímavé a často ľudským zrakom neviditeľné druhy baktérií a rias, ktoré sú však z hľadiska biologickej diverzity rovnako dôležité. Vo všeobecnosti platí, že rozmanitosť rastie smerom od rovníka k pólom a s nadmorskou výškou. V tropických dažďových pralesoch, ktoré pokrývajú len 6 % povrchu Zeme, žije viac ako polovica z celkového počtu všetkých druhov rastlín, živočíchov a mikroorganizmov.
Hlavnou a snáď aj jedinou, za to ale o to silnejšou, hrozbou pre biodiverzitu je človek a jeho neuvážené či skôr sebecké konanie. Človek však svojim vytrvalým pôsobením zväčša na jednom mieste prírodu tak zdevastuje, že už samotná nie je schopná uviesť veci do pôvodného stavu. Príkladmi takéhoto počínania môže byť výrub lesov, spásanie pastvín hospodárskym dobytkom, výsadba monokultúr, ťažba surovín, či nadmerný lov. Ak totiž človek úplne vyklčuje nejaký druh stromu z danej oblasti alebo vyloví všetky jedince daného druhu z rybníka, nemôžu už tieto obnoviť svoju populáciu.
Biosféra
oživená oblasť našej planéty; presnejšie oblasť, kde normálne aktívne žijú živé organizmy; súbor všetkých ekosystémov Zeme.
 D
úvod stránky
Degradácia pôd
degradácia všeobecne znamená strata funkcie, schopnosti, alebo zníženie hodnoty. Keď hovoríme o degradácii pôd myslíme tým proces, pri ktorom nastáva zníženie úrodnosti. K degradácii pôd dochádza hlavne v dôsledku erózie, ktorá často spôsobí úplnú stratu úrodnosti. Prirodzená erózia ako súčasť zložitých procesov nemá také vážne dôsledky, lebo pôda ohrozovaná prirodzenými procesmi je vzápätí nahradená pri pôdotvorných procesoch. Horšie je to v prípade antropogénnej (človekom vyvolanej) erózie, ktorá vzniká ako dôsledok narušenia rastlinného krytu, alebo aj pri nesprávnom obrábaní a nevhodných melioračných postupoch. V dôsledku toho dochádza k zrýchlenej, najmä veternej a vodnej erózii, vplyvom ktorej je ročne odnášaná vrstva pôdy o hrúbke viac ako 0,4 mm. Najvyššie ročné straty pôdy vykazuje Afrika, za ňou nasleduje Južná Amerika a Ázia. V poslednom období sa k devastácii pôdy pričleňuje aj jej znečisťovanie, ktoré má neustále stúpajúcu tendenciu a súvisí s pridávaním cudzorodých látok do pôdy v dôsledku poľnohospodárskej, lesohospodárskej či priemyselnej činnosti. Jeden z najväčších vplyvov na znečistenie pôd má ovzdušie a vodstvo. Cudzorodé látky sa z týchto dostávajú do pôdy v procese prúdenia vzduchu a kolobehu vody. Toto má globálny charakter, lebo šírenie škodlivín vzduchom a vodou nepozná hraníc, ale najvýraznejšie sa prejavuje v blízkosti zdrojov znečistenia. Rovnako aj kyslé dažde, obsahujúce vysoký podiel oxidu siričitého, výrazne vplývajú na okyslenie ako jeden z druhov kontaminácie pôd. Ďalším významným problémom sú odpady, či už tekuté alebo tuhé, vďaka ktorým sa do pôdy dostávajú toxické látky urýchľujúce či spomaľujúce rôzne procesy v nej. Modernú poľnohospodársku výrobu si už dnes nevieme predstaviť bez mechanizácie a chemizácie. Hlavným problémom je najmä nadmerné hnojenie a chemická ochrana rastlín.
 E
úvod stránky
Ekológia
(grécky oikos = dom, prostredie, logos = veda) je vedná disciplína o vzájomných vzťahoch živých organizmov a prostredia, v ktorom sa živé organizmy reprodukujú. Patrí medzi biologické vedy, ale predmetom svojho skúmania a metódami je prepojená aj s ostatnými prírodnými a spoločenskými vedami. V súčasnosti predstavuje teoretický základ pre mnohé aplikované odbory, ktoré sa zaoberajú životným prostredím človeka a jeho zmenami. Zároveň je aj samostatnou biologickou disciplínou, ktorá sa dá čiastočne považovať aj za disciplínu spoločensko-vednú.
Predmetom štúdia ekológie je živá hmota na rôznom stupni svojej organizácie a jej vonkajšie prostredie. Obe tieto zložky, t. j. biotická a abiotická, sú od seba natoľko závislé, že spolu tvoria jednotný neoddeliteľný biologický systém - biosystém.
Ekologická nika
je množina všetkých vzťahov populácie určitého druhu k iným druhom a k prostrediu. Niky jednotlivých druhov sa vzájomne dopĺňajú a so zmenou prostredia sa zákonite menia. Medzi druhmi s rovnakou nikou je zvyčajne konkurenčný vzťah. Čím viac sa ich niky odlišujú, tým lepšie môžu spoločne existovať.
Ekologická valencia (ekologická prispôsobivosť)
vyjadruje schopnosť organizmu prispôsobovať sa určitému rozmedziu podmienok; rozsah únosného vplyvu ekologického faktora, v ktorom je organizmus schopný normálne žiť a vyvíjať sa.
Ekologické faktory
všetky podmienky existencie organizmov v prostredí, ktoré delíme na neživé (abiotické), ako sú slnečné žiarenie, litosféra, hydrosféra a atmosféra, a živé (biotické) faktory prostredia, ktoré sa prejavujú ako vzájomné vzťahy rôznych organizmov a vyplývajú zo spolužitia jedincov v populácii alebo v spoločenstve.
Ekosystém
je prírodný celok, ktorý zahŕňa všetky organizmy na určitom mieste a určitom čase (spoločenstvo) v interakcii s fyzikálnymi faktormi a prejavuje sa výraznou štruktúrou energetických a trofických väzieb. Ekosystémom je každý systém, ktorý obsahuje aspoň jeden živý prvok. Ide o základnú funkčnú časopriestorovú jednotku tvorenú biotickým aj abiotickým svetom, v ktorej dochádza k obehu látok a toku energie a ktorá je ako celok v neustálom styku so svojím okolím.
Emisie
exhaláty, plynné, kvapalné a tuhé látky, dostávajúce sa do atmosféry zo vzdialených zdrojov znečisťovania ovzdušia do miest negatívneho pôsobenia týchto látok. Spolu s imisiami (exhalátmi miestneho pôvodu) sú exhalátmi mnohorakého chemického zloženia. Unikajúce do ovzdušia miešajú sa so zrážkovou vodou do nevyspytateľných chemických roztokov. Potom tieto agresívne až jedovaté látky pôsobia na živú i neživú prírodu. Dlhoročné pôsobenie má za následok veľké národohospodárske škody, spočívajúce v poškodzovaní agrokultúr, lesov, pôdy, živočíchov a aj škody na zdraví obyvateľstva.
Endemity
súbor jedincov, ktorí sa určitými znakmi a vlastnosťami líšia od ostatných, vyskytujúci sa iba na malom území. Najväčší počet endemitov sa nachádza na ostrovoch, pretože tie si svojimi klimatickými a geomorfologickými podmienkami vytvárajú špecifické prostredie. Na ostrove Madagaskar je asi 12 000 druhov rastlín, z ktorých asi polovica sú endemity.
Environmentalistika
(z angl. environment = prostredie, životné prostredie) je komplexná veda o životnom prostredí, ktorá sa zaoberá problematikou životného prostredia (hlavne jeho ochranou a tvorbou). Opiera sa o poznatky vedného odboru ekológia.
Environmentálne vedomie
pod týmto pojmom rozumieme poznatky a informácie:
  1. aktuálnom stave životného prostredia,
  2. o environmentálnych problémoch,
  3. o ekologických a environmentálnych trendoch, a tiež
  4. o tradíciách týkajúcich sa otázok životného prostredia.
Environmentálne uvedomenie
vnímanie stavu životného prostredia a tomu zodpovedajúce konanie človeka v jeho prospech.
Obidva tieto pojmy spolu úzko súvisia a dopĺňajú sa. Zatiaľ čo environmentálne vedomie odzrkadľuje vedomosti, environmentálne uvedomenie schopnosť tieto vedomosti aplikovať v bežnom živote, v správaní a konaní voči okoliu. Pretože ako naznačuje slovo „environmentálny“, nestačí len myslieť a konať v danej chvíli, ale je potrebné zohľadniť aj možné následky.
Je treba viesť človeka k presvedčeniu, že existencia ľudstva závisí na tvorbe životného prostredia už od útleho veku cez všetky stupne výchovy a vzdelávania.
 G
úvod stránky
Globálne environmentálne problémy
príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť. Narúšajú sa vzájomné väzby medzi jednotlivými zložkami prírody. Výsledkom toho sú trvalé, nežiaduce zmeny prírody a tieto majú spätný negatívny dopad na existenciu samotného človeka. Dôsledky ľudskej činnosti zapríčinili negatívnu zmenu kvality životného prostredia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter. Za globálne problémy ľudstva sú pokladané: globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena); zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére; kyslé dažde; ohrozenie biologickej diverzity; degradácia pôdy; kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody); produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita). Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú: rast ľudskej populácie; rast materiálnej spotreby. (Bližšia charakteristika konkrétnych globálnych problémov je rozpísaná v tejto kapitole: Základná terminológia).
Globálne otepľovanie a skleníkový efekt
globálnym otepľovaním vedci nazývajú proces všeobecného otepľovania zemskej atmosféry. Globálne otepľovanie sa rozlišuje na prirodzené a na to zapríčinené človekom. Existencia prirodzeného globálneho otepľovania znamená, že priemerné teploty sa (už od doby ľadovej) zvyšujú, problémom však je práve otepľovanie zapríčinené človekom.
Podstatou skleníkového efektu je narušenie prírodnej rovnováhy. Fosílne palivá (napr. ropa) sa vytvorili v dávnej minulosti z organickej hmoty (z odumretých rastlín a živočíchov) obsahujúcej uhlík. Mnoho miliónov rokov boli ukryté pod zemským povrchom. Človek tým, že tieto palivá ťaží a spaľuje, spôsobuje emisie uhlíka vo forme CO2 do atmosféry a narušuje rovnovážnu koncentráciu skleníkových plynov v nej. Uvoľňovanie stále väčšieho množstva skleníkových plynov spôsobuje zvyšovanie priemernej teploty na Zemi.
 H
úvod stránky
Hydrosféra
je vodný obal Zeme, z ktorého asi 96 % tvorí zemský oceán a zvyšok sú ľadovce, rieky, jazerá a voda pod zemou. Zásoby sladkej vody predstavujú len necelé 3 % z celkového množstva vody a z toho viac ako 3 sú viazané vo forme večného snehu a ľadu.
 I
úvod stránky
Imisie
(z lat. immissio = vysielať) látky, ktoré sa dostávajú do atmosféry z lokálnych zdrojov znečistenia za určitých príhodných podmienok (napr. pri silnom vetre, ale i vinou vysokých komínov). Tieto sú prúdením vzduchu strhávané a dostávajú sa do vysokých vrstiev atmosféry. Tu sa látky, pochádzajúce z rôznych zdrojov znečistenia, za podpory atmosférickej vody zlučujú navzájom a najmä pri dažďových zrážkach a hmle pôsobia na zemský povrch. Tieto látky môžu byť vo všetkých skupenstvách od plynov, pár, aerosólov, cez popolček a prach až po väčšie zrná. Majú nevyspytateľné zloženie a koncentráciu. Šíria sa podľa podmienok podnebia, prostredia, zemského reliéfu. Ich dlhodobé pôsobenie má ničivý účinok. Vplývajú na vzduch, vodu, pôdu, intenzitu a kvalitu slnečného žiarenia, na organizmy i ľudské technické diela.
 J
úvod stránky
Jedinec (organizmus)
organizmus, ktorý je schopný samostatnej výživy; žije na určitom mieste, ktoré mu poskytuje podmienky vhodné pre život. Navzájom podobné jedince patria do jedného druhu.
 K
úvod stránky
Konkurencia
je súťaž medzi populáciami o zdroj výživy alebo o priestor. Ku konkurencii dochádza vtedy, ak dve alebo viac populácií, ktoré žijú v spoločnom prostredí majú podobnú ekologickú niku (súbor všetkých faktorov prostredia, ktoré populácia využíva pre svoje funkcie). Čím majú dve populácie zhodnejšie niky, tým tvrdšia konkurencia medzi nimi nastane. Dve populácie s totožnými nikami sa konkurenčne vylučujú, to znamená, že nemôžu žiť v spoločnom prostredí.
Kooperácia
spolupráca organizmov.
Kozmopolity
rastliny so širokou ekologickou valenciou sa nazývajú euryekné a sú hojne rozšírené po celej zemi.
Kyslé dažde
kyslý dážď vzniká ako dôsledok silného znečistenia ovzdušia. Nečistoty sa absorbujú vzdušnou vlhkosťou a prostredníctvom zrážok sa dostávajú späť na zem. Dažďová voda, aj keď nie je znečistená, je čiastočne kyslá. To znamená, že jej pH má hodnotu nižšiu ako 7. Bežná dažďová voda má pH 5,0 až 5,6. Je mierne kyslá, pretože vo vzduchu sa nachádza oxid uhličitý, ktorý sa absorbuje vzdušnou vlhkosťou. Za kyslý dážď sa považuje dažďová voda s pH od 2,0 do 5,0. Kyslé dažde rozožierajú fasády domov, poškodzujú pôdu, zabíjajú ryby v jazerách a sú jedným z hlavných ničiteľov stromov, ktoré v Európe po tisíckach odumierajú. Kyslé dažde predstavujú vážny ekologický problém, ktorý nepozná hranice. Počet kyslých dažďov za posledných 200 rokov prudko zrástol. Smog, pôvodcu kyslých dažďov, ženú vetry z veľkých priemyselných centier do hôr a lesov. Kyslé dažde vznikajú ako dôsledok intenzívneho spaľovania fosílnych palív bohatých na obsah síry a dusíka, najmä hnedého uhlia. Oxidy síry a dusíka, ktoré vypúšťajú tieto zdroje sa zlučujú s vodnou parou, v dôsledku čoho vzniká kyselina sírová a dusičná.
 L
úvod stránky
Litosféra
je pevný obal Zeme, ktorý je tvorený zemskou kôrou s najvrchnejšou časťou zemského plášťa. Litosféra nepredstavuje kompaktný obal, je rozčlenená na mohutné bloky – litosférické dosky, ktoré „plávajú“ na plastickej vrstve zemského plášťa (tzv. astenosfére). Rozlišujeme litosférické dosky oceánske a pevninské, ktoré sa navzájom k sebe neustále pohybujú a tak premieňajú tvar planéty Zem.
 M
úvod stránky
Mutualizmus
interakcie medzi jedincami dvoch (alebo niekoľkých) druhov, ktoré pozitívne ovplyvňujú ich rast a/alebo veľkosť ich populácií; spolužitie rôznych druhov živočíchov k obojstrannému úžitku.
 O
úvod stránky
Odpad
je vec, ktorej sa majiteľ chce zbaviť alebo tiež hnuteľná vec ktorej odstránenie je potrebné z hľadiska ochrany životného prostredia. Odpad existuje odkedy existuje život. V prírode sú odpady zvierat alebo rastlín surovinami pre ďalšie organizmy. Rozoznávame dva druhy odpadu: prírodný odpad v kolobehu látok rastliny – bylinožravce – mäsožravce – chrobáky – mikroorganizmy je teoreticky dokonalý. Každý prírodný odpad má svojho odberateľa a spotrebiteľa.
Odpad vzniknutý v dôsledku ľudskej činnosti predstavuje však výrazný problém. Pre ľudský odpad neexistuje takmer žiaden odberateľ, ktorý by ho prirodzenou cestou vedel spracovať a využiť pre seba. Ľudia, na rozdiel od prírody, vytvárajú také druhy odpadu, s ktorými si príroda sama nevie poradiť.
Príčinou pribúdania odpadov je hlavne vzostup priemyselnej výroby, rozširovanie miest a masové používanie plastov, teda materiálov ktoré nie sme schopní 100 %-ne zužitkovať, ale ani bezo zvyšku zlikvidovať. Napríklad len ohorok z bežnej cigarety sa rozkladá okolo 100 rokov. Špeciálnym druhom odpadu je rádioaktívny odpad. U všetkých druhoch tohto odpadu je problémom jeho likvidácia, nakoľko polčas rozpadu rádioaktívnych prvkov je veľmi dlhý, predstavuje tisícky až desiatky tisícov rokov. Ďalšími príčinami sú: nedostačujúce a veľakrát neúčinné technológie likvidácie odpadu a taktiež nedostačujúca legislatíva o povinnosti o spôsobe odstraňovania odpadov.
Dôsledkom veľkého rastu odpadov je aj vznik neorganizovaných divokých skládok. Takéto skládky obzvlášť ohrozujú prírodu, pretože odpad nie je triedený z hľadiska nebezpečnosti, ale všetko je na jednej hromade. Takéto skládky zamorujú pôdu, ovzdušie, povrchovú aj spodnú vodu. Často v oblasti takýchto skládok dochádza k premnoženiu škodcov, akými môžu byť napríklad potkany. Tieto sem prichádzajú hľadať potravu. Pri kontakte so škodlivými látkami sa ale môžu stať, ak nie obeťami, tak nositeľmi rôznych chorôb a infekcií, ktoré následne rozširujú. Lepšie sú riadené skládky, kde je vytvorený nepresakujúci podklad, sú vylúčené niektoré odpady a je zabezpečené zakrývanie odpadov pôdou. Najlepším druhom skládok sú triedené skládky, ktoré sú podobné ako riadené, ale po vytriedení sa tam ukladajú iba odpady, ktoré nie sú nebezpečné a nedajú sa recyklovať ani inak využiť. V niektorých prípadoch je možné použiť odpad na získanie energie. Môže to byť napríklad kompostovaním organického odpadu, alebo spaľovaním. Spaľovať sa však nemôže akýkoľvek odpad. Napríklad pri spaľovaní plastov dochádza k úniku jedovatých karcinogénnych látok, ktoré majú za následok vznik rakoviny.
Iný spôsob zbavovania sa odpadov je ich recyklácia. Recyklovanie je ekologické, ale často nie veľmi ekonomické. Niekedy nerieši problém odpadu, iba ho odsúva do budúcnosti.
Aké sú teda dôsledky rastu odpadov?
  • znečisťovanie životného prostredia
  • tvorba skládok
  • premnoženie škodcov v miestach vysokej koncentrácie odpadu
  • riziko vzniku nákazlivých chorôb a infekcií
  • trvalé zaťaženie prostredia
  • zníženie estetickej hodnoty krajiny
Ozónová vrstva
ozón, trojatómová molekula kyslíka O3, je z ekologického hľadiska najvýznamnejšia súčasť atmosféry, pretože má vysokú absorpciu ultrafialového žiarenia. Je to nestály, charakteristicky páchnuci plyn so silnými oxidačnými vlastnosťami, vo vyšších koncentráciách prudko jedovatý. Aj v mierne zvýšenej koncentrácii dráždi dýchacie cesty a môže spôsobiť vážne poškodenie ľudského zdravia alebo narušenie rastu plodín. V stratosfére ozón vytvára ochranný štít Zeme – ozónovú vrstvu (ozonosféru), ktorá chráni zemský povrch pred pôsobením ultrafialového žiarenia. Ozónová vrstva úplne absorbuje UV-C žiarenie (200– 290 nm) a zoslabuje UV-B žiarenie (290–320 nm). Život totiž najviac ohrozuje ultrafialové žiarenie s vlnovými dĺžkami medzi 280–320 nm, ktoré je schopné usmrcovať mikroorganizmy a poškodzovať bunky v živočíšnom a rastlinnom tkanive. Poškodzovaním proteínov a nukleových kyselín sa narušuje ich biologická funkcia. U človeka spôsobuje zložka UV-B žiarenia opálenie, porušovanie pokožky, starnutie a pravdepodobne je aj zdrojom niektorých foriem kožnej rakoviny. Maximálna koncentrácia ozónu je vo vrstve 20– 25 km.
Medzi plyny, ktoré ohrozujú ozónovú vrstvu patria: Chlórofluórouhľovodíky (CFC) – chlórované uhľovodíky, ktoré sa najčastejšie používali v priemysle ako chladiace médiá a hnacie plyny v rozprašovačoch. Boli vhodné, pretože nie sú horľavé a sú zdraviu nezávadné. Neskôr sa však zistilo, že tieto v nižších vrstvách ovzdušia stabilné látky sa po prieniku do stratosféry rozkladajú pôsobením UV žiarenia a uvoľnený chlór intenzívne rozkladá atmosférický ozón. Halogénové uhľovodíky – uhľovodíky, ktoré na rozdiel od freónov obsahujú vo svojej molekule aj bróm. Ukázalo sa, že bróm rozkladá atmosférický ozón ešte agresívnejšie ako chlór, našťastie týchto látok bolo vyrobených podstatne menej ako freónov. Najčastejšie sa používali ako hasiace médiá. Každá molekula týchto látok vyniká úžasnou stabilitou: v atmosfére môže zostať vyše 100 rokov bez toho, aby sa rozpadla. V priebehu tejto doby dokáže zničiť až 100 000 molekúl ozónu. Aj keď sú freóny ťažšie než vzduch, do stratosféry sa dostávajú v dôsledku prúdenia vzduchu.
 P
úvod stránky
Parazitizmus (cudzopasníctvo)
je taký vzťah medzi dvoma organizmami (populáciami), v ktorom jeden organizmus – parazit odoberá druhému živému organizmu – hostiteľovi, živiny bez toho, aby mu poskytol nejaký úžitok. Tým sa hostiteľ poškodzuje a zoslabuje. S parazitizmom sa stretávame u rastlín, živočíchov aj u húb.
Pedosféra
najvrchnejšia časť zemskej kôry (litosféry) pretvorená pôsobením pôdotvorných procesov; je to súbor všetkých pôd na zemskom povrchu predstavujúcich pôdny príkrov; tvorí pôdne prostredie pre živé organizmy. Pôda je základným zdrojom anorganických látok potrebných pre rast a vývin rastlín. Svojimi fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami určuje vodný režim rastliny a ovplyvňuje hydrologický cyklus.
Populácia
súbor jedincov toho istého druhu žijúcich na určitom mieste v určitom čase, ktoré sú vzájomne viazané predovšetkým reprodukčnými vzťahmi (môžu si vymieňať genetické informácie).
Populačná explózia
je jav spojený s veľkým rastom ľudskej populácie, teda s mnohonásobným a stále rýchlejším znásobovaním jedincov populácie od jej vzniku. V súčasnej dobe žije na Zemi vyše 6 miliárd obyvateľov a predpokladá sa zdvojnásobenie počtu v priebehu 40 až 50 rokov. Každým rokom pribúda 100 miliónov detí. Najľudnatejšou krajinou sveta je Čína (1,3 miliardy obyvateľov), druhá je India (1,1 miliardy), tretie USA (takmer 300 miliónov). Čo sú príčiny populačnej explózie?
  • zlá sociálna a hospodárska situácia rozvojových krajín
  • slabá alebo žiadna informovanosť o antikoncepčných metódach a nepriaznivých dôsledkoch „premnoženia“ populácie v krajinách tretieho sveta
  • náboženské zákazy, ktoré nedovoľujú použitie akejkoľvek antikoncepcie
Aké sú teda dôsledky populačnej explózie?
  • nadmerné a neúmerné využívanie prírodných zdrojov
  • nedostatok materiálneho a energetického zabezpečenia pre celú populáciu
  • narušenie rovnováhy v prírode
  • nedostatok potravy, hlad
  • rasové, náboženské nezhody, vojny a konflikty
  • vznik väčšieho množstva odpadov
Predácia
je vzťah, kedy jedna populácia požiera jedincov inej populácie. Je to vzťah predátora a koristi. Na rozdiel od parazitizmu je populácia predátora menšia ako populácia koristi.
Prírodné prostredie
tvorí súbor všetkých podmienok, ktoré umožňujú živým organizmom na určitom mieste žiť, vyvíjať sa a rozmnožovať sa. Vo vzťahu k človeku a jeho populácii sa nielen v biológií, ale aj v spoločenských a technických vedách používa termín životné prostredie.
 S
úvod stránky
Spoločenstvo
vytvárajú ho druhy s podobným spôsobom výživy a podobnými nárokmi na prostredie a prebieha v ňom proces vzájomného ovplyvňovania a prispôsobovania.
Symbióza
symbióza znamená spolužitie dvoch vzájomne si prospešných organizmov rôznych druhov. Má rôzny stupeň viazanosti od pomerne voľnej (protokooperácia) až po nevyhnutnú (mutualizmus).
 Z
úvod stránky
Znečistenie vody
Zdroje znečistenia:
  • z priemyselnej výroby (ropa a ropné produkty, detergenty, rozličné organické a
  • anorganické látky, ako ortuť, olovo, arzén, síra, meď, zinok, hliník, chróm, cín, mangán, rádioaktívne látky)
  • z poľnohospodárskej výroby (pesticídy, priemyselné hnojivá, odpadové vody)
  • zo sídiel (tuhý a kvapalný odpad)
  • z dopravy (exhaláty, ropné produkty)
  • turizmus
Prejavy znečistenia vody:
  • zmena jej fyzikálnych vlastností (napríklad zvýšením teploty)
  • zmena chemického zloženia (zvýšený obsah rôznych anorganických a organických látok)
  • zmena biologických vlastností (zvýšeným obsahom vírusov, baktérií, rias a ďalších mikroorganizmov)
Podľa pôsobenia rozlišujeme znečistenie:
  • zdrojové znečistenie – spôsobuje jeden alebo viacero odtokov odpadových vôd do povrchových tokov alebo vodných nádrží
  • plošné znečistenie – nastáva väčšinou pri aplikácii priemyselných hnojív a pesticídov v poľnohospodárstve vplyvom priemyselných exhalátov i dopravy
  • havarijné znečistenie – náhly a nepredvídaný únik škodlivých látok do povrchových alebo podzemných vôd (ropné látky, rádioaktívne žiariče a odpady)
Medzi najnebezpečnejšie aktivity patrí ukladanie kontajnerov s rádioaktívnym odpadom na dno oceánu a znečisťovanie morí ropnými produktmi pri ťažbe i haváriách tankerov.
Medzi „najslávnejšie“ havárie ropných tankerov patria:
  • havária supertankeru Torrey Canyon v roku 1967 v prielive La Manche, pri ktorej sa vylialo na britské pobrežie 120 000 ton ropy
  • stroskotanie lode Amoco Cadis pri pobreží Bretónska (vo Francúzsku) v roku 1977. Znečistila more a pobrežie 200 000 tonami ropy
  • 1993 – niekoľko veľkých havárií ropných tankerov: pri Shetlandských ostrovoch stroskotal tanker s 85 000 tonami ropy; neďaleko Malakkského prielivu sa zrazil dánsky supertanker, ktorý viezol 2 mil. barelov ropy s japonským tankerom (haváriu označili za najväčšiu ekologickú katastrofu od čias Černobyľa)
 Ž
úvod stránky
Životné prostredie
je ohraničená časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnom pôsobení, ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa prispôsobuje.

Použitá literatúra:

FARGAŠOVÁ, A., 2004. Všeobecná ekológia. Bratislava : PRIF UK, 188 s.
KMINIAK, M. a kolektív, 2003: Didaktické aspekty v environmentálnej a ekologickej výchove (vybrané kapitoly s pracovnými listami). Vysokoškolské skriptá, Bratislava : PRIF UK, 208s.
KOLLÁR, V., 1998: Environmentálne aspekty manažérstva. Bratislava : Ekonóm, 176s.
PLESNÍK, P. 1995. Chápanie životného prostredia ako súčasť svetonázoru. Zb. referátov z národnej konferencie Stratégia environmentálnej výchovy a vzdelávania na školách, PRIF UK Bratislava, 16. – 17. 11. 1995, Bratislava : MŠ SR a PRIF UK, 115s.
STROCH, D., MIHULKA, S., 2000: Úvod do současné ekológie. Praha : Portál s. r. o., 156s.
ZELENÝ, J., 1999: Environmentálna politika a manažment. Zvolen : Technická univerzita, 246s.

Internetové zdroje:

www.biowebgym.szm.sk
www.enviroportal.sk
www.ekoskola.sk
www.ekostranka.host.sk
www.gep.szm.sk
www.government.gov.sk
www.kekule.science.upjs.sk
www.vysoke-tatry.info

pdf pdf verzia slovníka (215 kB)


© 1999-2006 Projekt INFOVEK
Posledná zmena: 26.6.2007