Minerálnym vodám sa oddávna pripisuje liečivá sila. Rozvoj chémie umožnil podrobne preskúmať chemické zloženie minerálnych vôd, aby lekári na tomto základe mohli určovať ich liečivé účinky. Podľa chemického zloženia vo väčšine obsahujú katióny lítia, sodíka, draslíka, vápnika a z aniónov najmä fluór, chlór, bróm, jód. Na vinetách fliaš mnohých minerálok je vytlačený výsledok chemického rozboru vody, a to nielen z kvalitatívnej stránky (ktoré prvky sa nachádzajú v podobe iónov), ale aj z kvantitatívnej stránky (ich množstvo a vyjadrenie v miligramoch na liter vody). Podľa prevládajúceho katiónu ich delíme na vody: sodné, horečnaté, vápenaté a s iným katiónom. Podľa prevládajúceho aniónu ich delíme na vody: hydro-uhličitanové, uhličitanové, síranové, chloridové a vody s iným aniónom. Ak minerálna alebo stolová voda obsahuje v 1 litri aspoň 1 gram rozpustného oxidu uhličitého, je to kyselka (medokýš), ak obsahuje v 1 litri 1 miligram sírovodíka, je to sírna voda. Veľká časť našich prírodných minerálnych prameňov sú kyselky s obsahom oxidu uhličitého. Ten sa však k minerálnej vode môže pridať aj umelo (karbonizovaná voda).
Ak má prírodná voda liečivé účinky, je to liečivá voda. Liečivé vody delíme na: sírne, jódové, železnaté, so zvýšeným obsahom arzénu, so zvýšeným obsahom jednotlivých iónov. Podľa celkovej mineralizácie sa delia na: jednoduché (1 g / l), slabo mineralizované (1 g / 1-5 l), stredne mineralizované (5-15 g / l), silne mineralizované (nad 15 g / l). Podľa prirodzenej teploty pri prameni sa vody s teplotou vyššou ako 25 °C označujú ako termálne a podľa osmotického tlaku sú hypotonické, izotonické a hypertonické.
Izotonické vody sa v črevách najrýchlejšie a najvýdatnejšie resorbujú, hypertonické viažu na seba v tenkom čreve tekutinu, čím zvyšujú peristaltiku - činnosť čriev (výhodné pri zápche), hypotonické sa v čreve resorbujú a zároveň zahusťujú, tento podnet sa vyrovnáva zvýšenou diurézou - zvýšeným vylučovaním moču (výhodné pri obličkových a močových chorobách).
