8. Vývoj ľudskej spoločnosti - sociogenéza

So vznikom a vývojom človeka úzko súvisí aj vznik a vývoj ľudskej spoločnosti. Vývoj bytosti vyrábajúcej nástroje a vytvárajúceho postupne svoju kultúru sa odohral v staršom úseku štvrtohôr - v pleistocéne, v archeologickej terminológii zodpovedá tomuto obdobiu najstaršia až stredná časť kamennej doby - paleolitu. Z hľadiska spoločenského vývoja je táto etapa praveku obdobím spoločensko-ekonomickej formácie nazývanej prvotnopospolná spoločnosť.

Vzhľadom na nepochybné doklady o existencii plánovito vyrábaných a postupne zdokonaľovaných nástrojoch už pred 2,5 mil. rokov, musela so vznikom ich výrobcov (habilinov v širšom zmysle slova) vzniknúť aj prvotnopospolná spoločnosť. Táto prvá spoločenská formácia sa tradične delí na dve nadväzujúce etapy - obdobie spoločenstva prvobytnej hordy a obdobie rodovej spoločnosti. Do obdobia prvobytnej hordy zaraďujeme všetkých príslušníkov rodu Homo od najstaršieho po stredný paleolit, výskyt rodovej spoločnosti predpokladáme až v mladšom paleolite pri zástupcoch druhu Homo sapiens.

Prví predstavitelia spoločenstva prvobytnej hordy - habilini sa z hľadiska sociogenetického odlišujú od australopitov najmä plánovitou výrobou nástrojov oldowanskej kultúry, koordinovanou činnosťou členov hordy pri zbere rastlinnej potravy, nekrofágii a love menších zvierat, budovaním trvalejších táborísk (domovské základne, resp. ohniskové polohy), existenciou polôh venovaných špecifickým účelom (výrobné a porciovacie polohy, zásobárne kameňov, "sklady" potravy), náznakmi budovania ochranných prístreškov, resp. príbytkov (obr. 23), existenciou jednoduchej neverbálnej formy komunikácie.

Nástroje oldowanskej kultúry predstavovali buď nahrubo upravené riečne okruhliaky označované ako okruhliaková industria (pebble industry) a patriace medzi tzv. jadrový typ nástrojov, alebo ich odrazené časti čiže odštepy označované aj ako mikrooldowan (odštepová industria). K jadrovému typu oldowanských nástrojov patria rozličné sekáče, štiepače a otĺkače, medzi odštepovými nástrojmi nachádzame predovšetkým bočné či koncové škrabadlá a vrtáčiky. Nástroje oldowanskej kultúry sa okrem Olduvaja našli aj na iných afrických lokalitách - v Hadare, v povodí rieky Gona - prítoku rieky Awaš (ide o najstaršie nástroje na svete vyrobené z trachytu a datované na 2,5 - 2,4 mil. rokov BP; obr. 32), v Melka Kunturé, v údolí rieky Omo (Etiópia), vo Východnej Turkane (Keňa) a vo Swartkranse (Juhoafrická republika).

Nástroje veľmi pripomínajúce oldowanskú kultúru (či už jadrové alebo odštepové) sa našli aj v Ázii, jej "exportérom" mohol byť bezprostredný predchodca erektov - Homo ergaster. Medzi najstaršie východoázijské lokality s týmto typom nástrojov označovaným predbežne ako pseudooldowan patrí jaskyňa Longgupo v čínskej provincii S'Čchuan, vrstvy s nálezmi sú datované na 1,9 - 1,8 mil. rokov BP (obr. 24).

Po takmer miliónročnej stagnácii (stázy) sa pred cca 1,5 mil. rokov sa okruhliakové nástroje postupne premenili na rozvinutý oldowan (developed oldowan) so symetrickejšími nástrojmi a rovnejšími hranami. Medzi nimi sa začali objavovať aj hrubé pästné kliny so zachovanou neopracovanou časťou pôvodného okruhliaka, niekedy ich zahrňujú do kultúry označovanej ako abbevilién alebo chellén. (Najstarší z nich datovaný do rozmedzia 1,7 - 1,4 mil. rokov sa našiel na etiópskej lokalite Konso-Gardula.)

Strednú etapu spoločenstva prvobytnej hordy predstavujú sociálno-ekonomické vzťahy predstaviteľov erektov. Hoci zvyšky ulovenej zveri svedčia o úspešných loveckých technikách, dobrej koordinácii členov loveckých družín a poznatkoch o správaní zvierat, zárezy na kostiach - prekrývajúce stopy po zuboch mäsožravcov - sú dokladom prežívajúcej nekrofágie. Veľký význam pre spoločenský život erektov malo najprv iba udržiavanie a neskôr aj úmyselné rozkladanie ohňa. Existencia táborísk s až pätnásťmetrovými obydliami a stopami najrôznejších činností svedčí o ďalšom rozvoji a upevňovaní vzťahov medzi príslušníkmi hordy.

Zdokonaľovala sa aj výroba množstva kamenných nástrojov s ich najtypickejším predstaviteľom v podobe dokonalejšieho pästného klinu listovitého tvaru - biface. Pri výrobe tohto typu nástroja sa namiesto kamenného "kladiva" začínal využívať kostený otĺkač, takže kamenné odštepy boli tenšie a pravidelnejšie a dali sa využívať ako nožíky na rezanie. V staršom až strednom paleolite sa pästné kliny využívali na rozličné aktivity - štiepanie, sekanie, opracúvanie dreva, ako aj na vyhrabávanie hľúz, koreňov, podzemkov a drobných zvierat a podobne. Počas ďalšej archeologickej kultúry - acheuléenu sa zdvojnásobil sortiment nástrojov a objavili jemnejšie obojstranné sekáče (chopping tools), ako aj diskovité a guľovité nástroje. Najdôležitejším znakom acheuléenu je štandardizácia tvaru nástrojov.

Zaujímavé okolnosti sa prejavujú v distribúcii nástrojov acheuléenskej kultúry. Staršie nálezy tohto typu nástrojov sa obmedzujú na Afriku, Európu a juhozápadnú Áziu a sprevádzajú kostrové pozostatky erektov druhu Homo heidelbergensis. V Ázii sa spočiatku neobjavujú preto, lebo v čase odchodu jednej skupiny ergastrov - fylogenetických predchodcov druhu H. erectus z afrického kontinentu (t.j. pred cca 2 mil. rokov) ešte acheuléenska kultúra neexistovala: jej vznik kladieme do obdobia pred 1,6 - 1,5 mil. rokov. V Ázii sa miesto acheuléenskych nástrojov spočiatku používali rôzne hrubšie opracované a neštandardizované sekáčovité nástroje ako dedičstvo pseudooldowanskej kultúry, alebo drevené nástroje ázijskej bambusovej kultúry. Pravé nástroje acheulénskeho typu sa vo východnej a juhovýchodnej Ázii objavili až v strednom pleistocéne, nie sú teda staršie ako 1 milión rokov.

Koordinácia loveckej a zberačskej činnosti, pomerne zložité výrobné techniky a postupy, ako aj dosiahnutý stupeň spoločenských vzťahov naznačujú, že erekti museli ovládať určitý stupeň hlasovej komunikácie predstavovaný nejakou formou článkovanej reči. Výskyt Brocovej a Wernickeho oblasti, ako aj stupeň encefalizácie lebky (prudším sa prejavujúcej v časoch existencie H. heidelbergensis) a tvar jej bázikránia je v súlade s predpokladom vzájomnej komunikácie na úrovni jednoduchého rečového prejavu.

Predstaviteľmi záverečnej etapy spoločenstva prvobytnej hordy sú zástupcovia druhu Homo neanderthalensis. Predpokladáme, že sociálne pomery neandertálcov sa podstatnejšie neodlišovali od predchádzajúcej etapy, zlepšila sa však kooperácia pracovnej činnosti a objavila sa intersexuálna deľba práce. Charakteristickým javom je vznik kultov a rituálov, prejavujúci sa najmä v pohrebných praktikách a zvyklostiach.

Nástup neandertaloidných populácií ku koncu paleolitu je sprevádzaný rozšírením sa levalloiskej techniky. Pri výrobe kamenného nástroja sa najprv jemným otĺkačom upravilo kamenné jadro do potrebného tvaru a potom sa z neho odrazil jediný potrebný nástroj. Jeho mimoriadne ostré hrany sa dali využiť na rôzne vyžadované úkony.

Na levalloiskú techniku nadväzuje súbor techník stredného paleolitu, ktorý sa označuje spoločným názvom mousteriénska kultúra. Kultúrny komplex mousteriénu je heterogénny, pozostáva z typicky bifaciálnych pästných klinov predstavujúcich zvyšok acheuléenskej tradície, z odštepov z diskovitých jadier opracovaných do tvaru trojuholníkovitých hrotov a driapadiel rozličného tvaru, zo škrabadiel, nožov, čepelí, listovitých hrotov, zúbkovaných odštepov. Jednotlivé skupiny tohto kultúrneho komplexu sa rozvíjali nezávisle, na niektorých jaskynných náleziskách sa vyskytujú vo vrstvách rôzneho veku. Hlavnými nositeľmi mousteriénskych tradícií boli klasickí európski neandertálci.

Záverečnou fázou prvotnopospolnej spoločnosti je rodová spoločnosť. Vzniká na začiatku mladšej kamennej doby a antropologicky ju možno stotožniť so vznikom Homo sapiens. Nediferencovaná rodová spoločnosť (matriarchát) založená na rodových občinách určených pokrvnými príbuzenskými vzťahmi, ktorých nositeľkou bola matka, predstavovala najstabilnejšiu a najdôležitejšiu sociálno-ekonomickú jednotku mladšej kamennej doby. Práve príbuzenskými vzťahmi sa rod najviac odlišuje od hordy ako vnútorne nezávislej lokálnej jednotky.

K najcharakteristickejším znakom rodovej spoločnosti patrí aj exogamia a s ňou súvisiaci zákaz pohlavných stykov medzi pokrvnými príbuznými, ako aj rozširujúce sa osobné vlastníctvo predmetov dennej potreby. Početné mladopaleolitické kultúry už nemožno dávať do súvisu s výraznejším fyzickým vývojom človeka, ich nositeľmi boli ľudia dnešného fyzického typu.

Pokračujúci rozvoj individuálneho a spoločenského vedomia nachádza svoj odraz v loveckej a plodnostnej mágii, v animalistických kultoch, v uctievaní ohňa, v zaklínacích kúzlach, vo viere v nadprirodzené bytosti, v iniciačných obradoch, v sexuálnych znázorneniach, v realistických, abstraktných, symbolických a ornamentálnych plastikách, rytinách a jaskynných maľbách najrozličnejšieho obsahu (najstaršie jaskynné maľby sú datované na 30 000 rokov BP).

V záverečných štádiách antroposociogenézy sa fyzický makroevolučný vývoj človeka redukuje na hladinu nie príliš výrazných mikroevolučných zmien. Mechanizmy prírodného výberu už nemôžu pôsobiť plnou silou na genofond človeka - umelé kultúrno-spoločenské prostredie človeka vytvára silnú bariéru medzi človekom a jeho pôvodným prírodným prostredím. Vo vývoji človeka nadobúda drvivú prevahu sociogenetická stránka tohto procesu. Štádium ďalšieho spoločenského vývoja človeka je náplňou spoločenskovedných disciplín.