Vývojové teórie

Cicavce stoja na vyššej úrovni ako plazy. V priebehu vývoja sa u nich objavili znaky odlišné od plazích, niektoré sú typické len pre ich vlastnú triedu: srsť, mláďatá kŕmia mliekom, majú stálu teplotu tela, spodná čeľusť je tvorená iba jednou kosťou (ktorá je kĺbovo spojená priamo s lebkou ), majú dobre vyvinuté zuby s veľkou korunkou (ktoré umožňujú dobré mechanické spracovanie potravy, takže vlastné trávenie môže už prebiehať veľmi rýchlo), zvýšenú mozgovú činnosť atď.

Prví predkovia dnešných cicavcov sa objavili približne pred 220 miliónmi rokov, v druhohorách (na konci triasu). Táto vetva živočíchov sa rozdelila na dve základné línie. Prvou boli vajcorodce, ďalšou živorodé cicavce. Asi o 50 miliónov rokov neskôr (druhohory - jura) sa tieto znova rozdelili na dve skupiny, ktoré dnes poznáme pod názvami vačkovce a placentovce.
Vačkovce pochádzajú zo Severnej Ameriky. Odtiaľ sa v paleocéne (na začiatku treťohôr) dostali do Južnej Ameriky, Európy, severnej Afriky a Ázie. Na týchto kontinentoch však, okrem Južnej Ameriky, vyhynuli (čo bolo pravdepodobne zapríčinené prudkým rozvojom placentovcov).
Z Južnej Ameriky sa na konci treťohôr (vtedy sa Severná a Južná Amerika spojili) rozšírili späť do Severnej Ameriky (vačica opossum až ku dnešnej hranici s Kanadou), do Antarktídy a do Austrálie.
Prečo sa vačkovce zachovali len v austrálskej a juhoamerickej (čiastočne aj v severoamerickej) oblasti? Zvyčajne sa ako dôvod uvádza vytlačenie vačkovcov placentovcami v konkurenčnom boji a izolovanosť Austrálie, resp., čo sa týka Južnej Ameriky, spôsob života živočíchov, ktoré si nekonkurujú v takom rozsahu, ktorý by zapríčinil vyhynutie určitých druhov.

„Severná hypotéza“, ktorú prezentoval Simpson, predpokladá migráciu živočíchov zo Severnej Ameriky cez Behringovu úžinu do Ázie a Európy - v kriede (druhohory) alebo paleocéne (začiatok treťohôr). Ale len malé zvieratá veľkosti potkanov, a náhodou to boli vačkovce, boli schopné dostať sa cez indonézske súostrovie do Austrálie. Keďže sa v tejto oblasti nevyskytovali placentovce, vačkovce úspešne prenikli do všetkých ník. Na podporu tejto hypotézy však nie sú známe žiadne paleocénne fosílie vačkovcov z Ázie.

Inú hypotézu zastáva Cox, podľa ktorého boli vačkovce na svete časovo skôr ako placentovce a prešli do Austrálie zo Severnej Ameriky, cez Južnú Ameriku, Afriku a Antarktídu, keď ešte tvorili spoločný superkontinent. Túto teóriu však nepotvrdzuje žiaden fosílny nález.

„Južnú (Spencerovu) hypotézu“ podporujú aj geologické výskumy, podľa ktorých: „južné kontinenty ako Južná Amerika, Afrika, Antarktída, India a Australázia boli spojené do jedného superkontinentu Gondwany až do konca jury a Eurázia so Severnou Amerikou tvorili druhý superkontinent Lauráziu. Počas kriedy sa tieto dva kontinenty oddelili a ich jednotlivé časti sa od seba vzdialili: Severná a Južná Amerika smerom na západ, Antarktída na juh, India a Australázia na sever. India zamierila až do Ázie, ale Austrálii k nej ešte čosi chýba...“. Tvrdí, že vačkovce prešli do Austrálie z Južnej Ameriky - cez Antarktídu pred tým, ako sa tieto svetadiely od seba vzdialili.

Fosílne nálezy:

• existuje veľmi veľká podobnosť nálezov u austrálskych a juhoamericko - antarktických foriem v porovnaní s formami európsko - ázijskými,
• výskyt fosílneho pabuka rodu Northophagus v Austrálii, Antarktíde a v Južnej Amerike v rovnakom čase; semená pabuka rodu Northophagus neznesú dlhšie pôsobenie morskej vody - ich degradácia nastáva veľmi rýchlo,  inými slovami, neznesú transport morskou cestou.

datovanie nálezov ukazuje chronologickú postupnosť vačkovcov smerom zo Severnej Ameriky cez Južnú Ameriku do Austrálie.

prúdy polárnych dráh zmagnetizovaných hornín pre Austráliu a Antarktídu sú identické, z čoho vyplýva, že v druhohorách pôsobili tieto dva kontinenty ako súvislý celok, to znamená, že boli spojené.