 |
|
|
|
|
||
| Jeho potravné zvyklosti nie sú veľmi preskúmané. Predpokladá sa, že jeho
potrava sa skladala z menších druhov kengúr, malých vtákov a iných menších
zvierat.
Brlohy si robil v dutinách spadnutých stromov alebo v nakopených skalách v mierne zvlnenej krajine, ktoré boli v blízkosti otvorených trávnatých oblastí. Zdá sa, že párenie prebiehalo na jeseň. Mláďatá sa rodili počas celého roka, ale najmä v letných mesiacoch (t.j. december - marec). Predpokladá sa, že mláďatá (zvyčajne 2 - 4) zostávali vo vaku približne tri mesiace a matka sa o ne starala ešte ďalších 6 mesiacov. |
 |
|
| Bol to nočný živočích, ale často ho mohli vidieť, ako sa
vyhrieva na slnku. Lovil sám alebo v malých skupinách. Nie je jasné, akou
technikou lovil. Niektorí tvrdia, že na korisť číhal, spoliehajúc sa na
svoju ľstivosť, kým iní tvrdia, že neúnavne korisť prenasledoval, kým sa
úplne nevyčerpala. Potom ju zabil. Mal mnoho rôznych akustických prejavov,
počnúc divým brechaním počas lovu a hrdelným kašľavým štekotom až po vrčanie,
keď ho niečo podráždilo, či kňučanie.
Vakovlka tasmánskeho pokladali za zabijaka domáceho dobytka. Toto nebolo nikdy dokázané, ale kvôli tejto mylnej predstave ho v rokoch 1840 - 1909 zabíjali vo veľkých množstvách (aj súkromníci - farmári, aj vláda) za peňažnú odmenu. Posledný známy jedinec zomrel v zajatí v roku 1934. Odvtedy sa Austrálčania veľakrát neúspešne pokúšali preskúmať oblasti, do ktorých ľudská noha ešte nevkročila a kde by vakovlk mohol ešte prežiť. V roku 1966 vytvorili v juhozápadnej Tasmánii rezerváciu s veľkosťou 647000 ha, dúfajúc, že tie jedince, ktoré prežili, budú mať vhodný priestor k životu. K vyhynutiu tohto druhu určite „pomohli“: neadekvátny lov, zničenie jeho habitatu, choroby (napr. slintačka, krívačka) a konkurencia psov, ktoré do Austrálie so sebou priviezli Európania. |
||