Kengurovité

Latinský názov Macropodidae znamená „veľkonohé zvieratá“. Patria sem kengury, ktorých je okolo 50 druhov - od najmenšieho klokaníka pižmového (Hypsiprymnodon moschatus), ktorý meria 21 centimetrov (plus 12,5 cm chvost), až po kenguru červenú (Macropus rufus), ktorá môže dosahovať výšku 1,4 m (plus 1 meter chvost).
Kengury patria medzi vačkovce. Niektorí ich dokonca pokladajú za typických predstaviteľov vačkovcov, ale nie je to pravda. Vačkovce sú väčšinou nočné živočíchy, a kengury sú aktívne na úsvite a za súmraku (horúci austrálsky deň strávia v tieni). Väčšina vačkovcov má vak obrátený smerom dozadu (nadol), kengurám sa otvára smerom dopredu (nahor).
Kengura má veľmi dobre vyvinuté zadné končatiny a silný, dlhý chvost, ktorý používa na udržiavanie rovnováhy - pri skákaní sa nedotýka zeme. Kengury nemôžu na zemi pohybovať zadnými končatinami striedavo a takisto majú problémy s pohybom dozadu. Avšak, keď plávajú, zaberajú raz jednou, raz druhou zadnou končatinou.

Samica môže mať naraz až tri mláďatá, ale nie trojičky (aj dvojičky sú veľmi zriedkavé - asi na 500 kengurích samíc pripadá jedna s dvojčatami). Tieto tri mláďatá sú rôzne veľké. Jedno už žije samostatne mimo vaku a živí sa rastlinnou potravou, ale môže sa prísť ešte občas napiť materského mlieka. Druhé sa nachádza, ešte nie úplne vyvinuté, vo vaku, kde sa živí len materským mliekom. Tretie, ešte len ako malý zárodok, čaká v maternici (kým to druhé opustí vak), aby sa mohlo narodiť.

Kengury sú bylinožravce - prežúvavce a majú preto špeciálne prispôsobenú tráviacu sústavu.
Existuje približne 50 druhov kengúr. Okrem kengury červenej poznáme aj menšie kengury - valabie, ďalej stromové kengury, ktoré majú predné a zadné končatiny skoro rovnakej dĺžky, kengury skalné, ktoré majú drsné (zrohovatené) chodidlá, aby si ich nespálili na rozpálených austrálskych skalách a aby sa nešmykli, ďalej poznáme potkanokengury, ktoré nám, Európanom, pripomínajú potkany najmä svojou veľkosťou. Medzi posledne spomínané patrí aj najmenší - klokaník pižmový.

REKORDY
Najväčší rýchlostný rekord drží kengura sivá (Macropus giganteus) - 64 km/h. Pripisuje sa jej takisto rekord v skoku do diaľky - 13.5 m - čo však nie je potvrdené (prenasledovaná samica kengury červenej skočila do diaľky 12.8 m.). Jedinec tohto istého druhu, ktorý bol držaný v zajatí, preskočil plot vysoký 2.44 m po tom, čo auto pri štartovaní „vystrelilo“ (a prenasledovaný samec kengury červenej preskočil kopu stavebného dreva, ktorá bola vysoká 3.1 m). Prenasledovaná samica kengury červenej skočila do diaľky 12.8 m. Najvyšší vek, akého sa dožila kengura držaná v zajatí, bolo 28 rokov. Divé zvieratá sa môžu dožiť niečo cez 20 rokov.
Najväčším austrálskym vačkovcom je samec kengury červenej (Macropus rufus), ktorý môže vážiť až 85 kg a dosahovať výšku 1,4 m (plus 1 m chvost).

Nebezpečenstvo pre malé druhy kengúr predstavujú živočíchy, ktoré sem po objavení Austrálie priviedol človek: psy (pes dingo je ich najväčším predátorom), mačky, líšky... Keďže si farmári mysleli, že kengury žerú ovciam trávu, hromadne ich zabíjali. Podnikavci zase chceli na nich zarobiť, kengurie mäso sa predávalo v státisícoch kilogramov ročne ako lacné krmivo pre psov. Niektoré druhy kengúr už vyhynuli, niektorým sa na v rozsiahlych suchých (človekom nevyužívaných) oblastiach Austrálie darí dobre.