1. Úvod - motivácia k štúdiu princípov počítačov

Informačné technológie dnes zasahujú do všetkých oblastí života spoločnosti a ich význam neustále narastá. Využíva ich stále väčší počet profesií.

K najrýchlejšie sa rozvíjajúcim zložkám IT patrí výpočtová technika, a to tak hardware ako aj software. Značným vývojom prešiel software. Dnešné programy sú svojimi "staršími predchodcami" čo do možností, efektívnosti a komfortu ovládania prakticky neporovnateľné. Vývoj hardwaru je spomedzi všetkých oblastí ľudskej činnosti najprudší; v uplynulých štyridsiatich rokoch sa základné technické parametre počítačových systémov (výkon, kapacita operačnej pamäte, kapacita externých pamätí a ďalšie) ztisícnásobili, poniektoré dokonca zdesaťtisícnásobili. Novým fenoménom sa stal INTERNET, celosvetová počítačová sieť spájajúca milióny počítačov a sústreďujúca najviac informácií v dejinách ľudstva. Fenomén INTERNETu je tiež príkladom "raketového" vývoja v oblasti IT, veď začiatky INTERNETu nesiahajú do obdobia dlhšieho ako je niekoľko posledných rokov. Zaiste je ťažké predvídať, ako bude vyzerať IT aj v relatívne blízkej budúcnosti, trebárs o desať rokov.

V minulosti (ale aj v súčasnosti) bol počítač pre väčšinu používateľov "magickou skrinkou" o ktorej vedeli len "kedy čo stlačiť", efektívne využitie všetkých možností ktoré poskytuje súčasné IT si vyžaduje poznanie princípov, na ktorých sú postavené. Nie preto, aby si používateľ doma postavil počítač, ale preto, aby poznal jeho ohraničenia (vyplývajúce z princípov činnosti) a vedel tak zvoliť optimálny nástroj (či konfiguráciu) na riešenie svojich úloh.

Existujú aj ďalšie dôvody. V minulosti obsluha počítača vyžadovala množstvo technických vedomostí-- užívateľ musel byť do určitej miery programátorom i technikom. V súčasnosti je ovládanie počítačov natoľko komfortné a jednoduché, že ich užívateľ nepotrebuje mať takmer žiadne vedomosti o internej práci počítača, stačí mu naučiť sa niekoľko ovládacích prvkov operačného systému a používaných aplikácií. Tento spôsob práce je však efektívny len potiaľ, pokiaľ sa systém správa predpokladaným spôsobom. Výnimky z bežného správania však môžu okamžite prácu narušiť-- hoci ich príčiny by boli triviálne a ľahko odstrániteľné. Príčinou je, že deje prebiehajúce vo vnútri počítača prestali byť pre užívateľa transparentné.

Nezanedbateľným je aj určitý 'psychologický' dôvod. Ak užívateľ spozná princípy počítača, počítač pre neho nie je čiernou skrinkou, ale nástrojom, ktorého zloženie a správanie pozná; potom aj práca s ním bude pre neho prirodzenejšia.

Z týchto dôvodov by sa poznanie princípov na ktorých funguje počítač malo vyučovať, práve tak, ako princípy spaľovacích motorov, anatómia človeka či iné témy, ktoré sú súčasťou klasického vzdelávania. Prednášanie týchto tém na školách má svoj účel, nepochybný a natoľko zrejmý, že sa tento význam ani explicitne nezdôvodňuje. Takisto základné vedomosti z počítačových systémov a ich princípov by mali mať užívatelia, mali by poznať nástroj, s ktorým pracujú. Samozrejme, ešte na väčšej úrovni by ho mali poznať programátori.

2. Problémy spojené s výučbou Princípov počítačov

Vyučovanie princípov počítačov však naráža na niekoľko problémov.

Vývoj v tejto oblasti je natoľko dynamický, že aktuálne informácie príliš rýchlo zastarajú a ľahko sa môže sa stať, že informácie uvedené na začiatku kurzu sú do skončenia kurzu už neaktuálne (napr. nové generácie procesorov sa objavujú v priemere každých deväť mesiacov). Ďalej, prílev nových informácií je obrovský-je preto otázkou, ktoré informácie zaradiť do prednášky (pre tento predmet neexistujú fixné detailné učebné osnovy, či už pre stredné alebo vysoké školy). No ani samotné získanie informácií nemusí byť triviálnou záležitosťou a môže zahrňovať štúdium periodík alebo prezeranie WWW stránok rôznych firiem, inštitúcií či výskumných laboratórií. Navyše, informácie uvedené v neodborných periodikách a amatérskych WWW stránkach môžu byť skreslené a nepresné, a je preto potrebné ich overovanie.

3. Koncepcia vyučovania Princípov počítačov

Z princípov počítačov, podobne ako aj z iných oblastí, študent môže získať vedomosti na rôznych úrovniach, ktoré však možno približne rozdeliť do troch kategórií:

• funkčná úroveň: Používateľ na tejto úrovni pozná časti počítača a ich funkciu. Pozná aj niektoré technické parametre a odborné výrazy. Svoje znalosti získal najčastejšie z populárnej počítačovej literatúry a časopisov. Vedomosti na tejto úrovni majú väčšinou bežní používatelia a dosť často aj programátori.
• principiálna úroveň: Používateľ pozná aj princípy práce počítača a ďalších zariadení. Má určité skúsenosti s programovaním. Jeho vedomosti poskytujú základ na získanie ďalších informácií, napr. podrobnejšiu znalosť použitých technológií, pričom môže "postúpiť" na nasledujúcu úroveň.
• profesionálna úroveň: Sem patria ľudia, ktorí s hardwarom bežne pracujú, napríklad konštruktéri. Majú vedomosti potrebné k reálnemu zostrojeniu zariadení. Poznajú fyzikálne obmedzenia konštrukcie počítača (a ďalšie súvisiace fyzikálne procesy), podrobne poznajú parametre základných súčiastok (napr. základných hradiel), prípadne ich konkrétne realizácie od rôznych firiem.

Napríklad, študent na funkčnej úrovni vie len, že procesor má obvod na sčítanie čísel. Na principiálnej úrovni chápe aj princíp práce tohto obvodu - pozná dvojkovú aritmetiku, vie ako možno zo základných hradiel vyrobiť tento obvod a prípadne pozná aj princípy fungovania základných hradiel. Ak má vedomosti na profesionálnej úrovni, tak vie tento obvod aj skonštruovať. Akú úroveň vedomostí by však mali mať študenti?

Pred odpoveďou na túto otázku sa znovu vráťme k IT. Na jednej strane je potrebné zahrnúť do výučby hardwarovú zložku IT (t.j. poskytovať študentom aj technické informácie), no na druhej strane je táto oblasť veľmi prudko sa rozvíjajúcou. Rýchle zmeny spôsobujú, že aktuálne informácie skoro zastarajú. Riešením je sústrediť sa aj na principiálne vedomosti a doplniť ich aktuálnymi technickými informáciami. Znalosť principiálnych vedomostí uľahčuje osvojenie si aktuálnych informácií a ich správne interpretovanie (pretože predstavujú takpovediac len zoznam vlastností konkrétneho technického prevedenia uvažovaného princípu). Predstavujú základ, na ktorom sú dané technológie postavené. Tieto informácie sú oveľa stálejšie (málokedy sa vymyslí zariadenie pracujúce na úplne novom princípe, zväčša sa len zmení technológia alebo sa mierne modifikuje princíp). No a nakoniec, na tejto úrovni látka nie je pre študenta len súborom faktov, ale sám dokáže určité veci pochopiť a objaviť súvislosti, čím je pre neho ľahšie zapamätať si látku. Študent pochopí činnosť počítača na teoretickej úrovni, spozná model počítača, vďaka čomu získa predstavu o jeho činnosti.

Z týchto dôvodov sa nám najvýhodnejšou javí principiálna úroveň. Je výhodná aj z hľadiska pomeru získaných informácií a námahy. Jej súčasťou je prirodzene funkčná úroveň, ktorá musí byť prednesená. Takisto by do kurzu mali byť zaradené aj aktuálne technické informácie, ktoré však nemusia všetky byť prednesené, ale časť z nich môžu študenti naštudovať v rámci domácich úloh a referátov.

Ktoré vedomosti by študenti mali mať predtým ako začnú študovať princípy počítačov?

Nutnou podmienkou je, aby študent vedel pracovať s počítačom a mal aspoň základné skúsenosti s programovaním. Mal by mať určité fyzikálne vedomosti o elektrických obvodoch a polovodičových súčiastkach. Z matematických základov by mal aspoň na základnej úrovni poznať logické funkcie a číselné sústavy, výhodné je, ak má študent určitú "prax" v tejto oblasti matematiky. Uvedené poznatky sa študent naučí v prvom a druhom ročníku stredných škôl, preto čo sa týka vyučovania na stredných školách, pokladáme za vhodné učiť tento predmet až v treťom alebo štvrtom ročníku.

Zvolenie konkrétnych tém i hĺbky závisí od ich rozsahu a od času, ktorý je pre kurz vyhradený. Ideálne je napríklad vyčleniť pre maturantov z informatiky samostatný výberový predmet venujúci sa tejto problematike, v rozsahu 2 hodín týždenne počas jedného školského polroka. Za tento čas je možné podať pomerne ucelený úvod do problematiky. Základný prehľad možno podať už za štvrťrok-týmto rozsahom sa budeme ďalej prioritne zaoberať. Kratší čas už zrejme nepostačuje na štúdium princípov a je možné podať zväčša len základné vedomosti na funkčnej úrovni.

Podobne ako zvolenie vhodnej úrovne je otázkou, aký súbor vedomostí do kurzu zaradiť. Konkrétnu tematickú náplň však nebudeme študovať, pretože to prekračuje rozsah tohto článku. Uvedieme len okruhy tém:

• historický prehľad
• štruktúra počítača (zloženie počítačového systému)
• matematické základy
• číslicové obvody
• procesory
• pamäte
• zbernice
• V/V prenos
• periférie
• INTERNET

4. Výučbové pomôcky. Využitie informačných technológií

Pri výučbe počítačových systémov je vhodné používať priamo hardware. Napríklad, začať pred študentmi rozoberať počítač a ukazovať jeho jednotlivé časti, alebo experimentovať využívajúc rôzne meracie prístroje, či nechať študentov zostrojovať zo základných hradiel obvody je zaiste pôsobivé a vhodné, no finančne ťažko uskutočniteľné.

Na druhej strane, pri mnohých témach je vhodné vyučovať názorne-- výklad sprevádzať rôznymi obrázkami a prípadne animáciami. Často totiž jednoduchý obrázok alebo animácia objasní látku rýchlejšie ako čisto slovný popis, navyše je takto sprevádzaný výklad pre študenta atraktívnejší.

Problematické však môže spomenuté zdroje získať.

Bližšie budeme študovať výučbové programy, animácie a hypertextové a hypermediálne učebnice. Vychádzame pritom zo skúseností pri práci na projekte realizovanom na MFF UK. Jeho cieľom je vytvoriť učebnicu a pomôcky pre úvodný kurz o princípoch počítačov a počítačových systémov Okrem textovej učebnice sa. uvažuje vytvoriť aj jej hypertextová verzia, výučbové programy a animácie. Projekt prebieha už štvrtý rok a značná časť produktov je už vytvorená-- bola vytvorená učebnica, niektoré animácie a výučbové programy.

4.1 Výučbové programy

Pod výučbovým programom rozumieme program, ktorý je využiteľný pri výučbe, či už učiteľom pri výklade alebo študentom či samoukom pri štúdiu. V našej oblasti program môže napr. opisovať princípy počítača, resp. jeho časti a výklad sprevádzať zvukom, obrazom a videom a reagovať na užívateľove "otázky", resp. podnety. Počítač, obrazne povedané, "sám rozpráva o sebe". Sú možné aj ďalšie podoby výučbových programov. V tomto odseku sa zaoberáme výučbovými programami, skúmame možnosti, ktoré poskytujú vyučovaniu princípov počítačov.

Výučbové programy môžu:

• prezentovať látku
• demonštrovať na príkladoch
• preskúšať látku
• umožniť študentovi experimentovanie

Preto tvoria nielen lacnejšiu alternatívu k používaniu drahého hardwaru, ale sú aj vhodným vizualizačným prostriedkom. Presnejšie, ich veľkou výhodou je, že dokážu zvýrazniť podstatné údaje od ("rozptyľujúcich", t.j. momentálne nedôležitých) ostatných údajoch a tiež môžu ukázať aj "vzdialenejšie" súvislosti, napr. koopreráciu viacerých častí počítača. Táto ich schopnosť je kľúčová a preto nie sú menejhodnotnou "lacnejšou náhražkou", ale sú rovnocenným doplnkom hardware-ových pomôcok, pretože je vhodné aj v prípade dostupnosti drahých pomôcok používať aj výučbové programy.

V procese výučby sa nimi dosahujú tri ciele:

1. zatraktívnenie niektorých tém (napr. matematických základov)
2. uľahčenie pochopenia (napr. znázornenie, ako sa obvod správa pri určitom vstupe - zobrazenie toku el. prúdov medzi jednotlivými súčiastkami obvodu)
3. názornejšie objasnenie (napr. trojrozmerná animácia znázorňujúca vykresľovanie obrazu na monitore elektrónovým delom)

Prirodzene, v prípade princípov počítačov možno výučbové programy využiť pri všetkých témach, najviac však zefektívnia výučbu týchto tém:

• matematika:
  číselné sústavy, rôzne kódovania, aritmetika v rôznych kódoch, logické funkcie. Napríklad, program pre číselné sústavy: má zlučovať výklad látky (pojem číselnej sústavy, prevody medzi nimi), príklady a demonštrácie (napr. vyjadrenia rôznych čísel v rôznych sústavách), experimentovanie (napr. študent zadá číslo a sústavu, program vypíše vyjadrenie tohto čísla v tejto sústave ) a preskúšanie (napr. opačný proces: počítač zadá číslo a sústavu a študent má napísať vyjadrenie.
  Rovnako ďalšie programy by mali mať všetky spomenuté črty.
• číslicové obvody:
  Napríklad, program pre simuláciu obvodov: študent si na obrazovku nakreslí schému obvodu (vie nakresliť základné hradlá, spoje medzi nimi a znázorniť vstupné body). Potom vie priradiť hodnotu vstupom a pozorovať správanie obvodu (napríklad, voliteľnou rýchlosťou znázorní tok elektrického prúdu po spojoch). Študent tak môže na zvolenom vstupe pozorovať správanie obvodu, vidieť činnosť jedného hradla v kontexte s ostatnými a tak ľahšie pochopiť jeho činnosť (príklad- sčítačka).
• procesory:
  mikrokód, strojový kód
  Príklady výučbových programov: emulátor mikrojazyka, emulátor strojového kódu.

Jednoduché výučbové programy (napr. demonštrujúce niektorý algoritmus reálnej aritmetiky, prevod medzi číselnými sústavami a ďalšie...) si môže ľahko vytvoriť aj sám učiteľ.

4.2 Animácie

Možno ich využiť napríklad pri témach: fyzikálne základy počítačov, číslicové obvody, externé pamäte, V/V prenos, periférie a ďalšie...

Najmä periférie je vhodné animovať, pretože výklad ich princípov je dosť "opisný", napr. elektrónový lúč je vychyľovaný dvoma elektromagnetickými cievkami..., pričom takýto výklad vlastne vyžaduje od žiaka predstaviť si scénu opisovanú textom. Aby však predstava bola presná (napríklad, ak opisujeme deje v trojrozmernom priestore) - tak text (resp. výklad) musí byť často neúnosne siahodlhý. Riešením je doplniť výklad názornými animáciami.

Na vytváranie animácií pritom v súčasnosti už existujú pomerne efektívne nástroje (napr. 3D studio), v ktorých možno pomerne ľahko vytvárať pôsobivé animácie.

4.3 Hypertext

4.3.1 Hypertext pri výučbe princípov počítačov

V úvode práce sme spomenuli niektoré problémy pri výučbe, vyplývajúce z povahy preberanej látky. Tieto sa výrazne prejavia, pokiaľ uvažujeme o "klasickej" papierovej učebnici, resp. iného študijného materiálu pre tento predmet.

Papierová učebnica má nasledovné nevýhody:

• je "ne-rozširovateľná"- v prípade nových informácií je síce teoreticky možné urobiť dotlač, vzhľadom k rýchlemu tempu objavovania sa nových informácií je to však obtiažne realizovateľné...
• je "ne-modifikovateľná"- problém pri zaraďovaní nových informácií môže byť obtiažny aj preto, lebo aktuálne informácie nemusia predstavovať len ďalšiu položku v určitom zozname (napr. "najnovší procesor rady INTEL x86"), ktorú stačí jednoducho "pridať na koniec učebnice"- nie, nové informácie môžu vyžadovať prehodnotenie doterajšieho pohľadu na danú problematiku a pedagogického spôsobu jej podania.
• je "ne-multimediálna"- ako už bolo zdôraznené, opisovanú látku je veľmi vhodné doplniť obrázkami, videom (animáciami), interaktivitou - výukovými programami (demonštrovanie, experimentovanie, preskúšanie látky) a prípadne zvukom (hlasový komentár), atď...
• je "ne-adaptívna"- Predstavuje často len jednu koncepciu, jednu podobu kurzu. Študent sa "prispôsobuje" učebnici, nie naopak.

dynamika vývoja v oblasti IT vplýva na:

• aktuálnosť informácií. Nové produkty (napr. procesory) či technológie sa objavujú zhruba každý polrok, následkom čoho sa v prípade "klasickej" papierovej učebnice môže stať, že kým je vydaná, tak informácie obsiahnuté v nej sú už neaktuálne
• objem informácii. Vzhľadom k objemu informácií je autor nútený buď priniesť "povrchné" informácie (na funkčnej úrovni), resp. zamerať sa len na jednu konkrétnu oblasť.

Problémy spojené s aktuálnosťou a objemom informácií sme navrhli riešiť zameraním sa na koncepčnú, principiálnu úroveň. Tento prístup je dostatočný, pokiaľ spolu s principiálnymi vedomosťami študent v rámci kurzu získa aj aktuálne technické informácie (a prirodzene aj súbor funkčných vedomostí).

Samozrejme, voľba tohto riešenia bola podmienená realizovateľnosťou. Ideálne by bolo mať pre každého študenta osobitý kurz, vypracovaný presne podľa jeho počiatočných, "vstupných" vedomostí a podľa toho, čo od kurzu požaduje (a z toho vyplývajúcich vedomostí, ktoré študent potrebuje získať). Zároveň, ideálny stav by bol, keby každý študent mal osobitého učiteľa, ktorý by študenta viedol študentovým "na-mieru-šitým" kurzom a v závislosti od študentovho pokroku by sa viac alebo menej venoval určitým častiam, resp. podľa priebežných otázok či nových cieľov študenta by upravoval rozsah a poradie jednotlivých častí, prípadne do kurzu zaraďoval nové časti.

Spomenutá koncepcia --sústrediť sa na principiálne vedomosti a získavanie aktuálnych "technických" informácií z väčšej časti prenechať na študenta-- sa do určitej miery približovala "ideálnemu" stavu. Principiálne vedomosti boli nutným základom, ktoré v prevažnej miere musel mať každý študent, aktuálne vedomosti si študent mohol vyberať podľa svojich záujmov (v rámci kurzu bola prednesená len ich časť). Pravda, takýto spôsob štúdia je ešte vzdialený od "ideálneho". Napriek tomu, je pomerne efektívny a s využitím informačných technológií je možné ďalšie priblíženie sa ideálnemu výučbovému procesu.

Zdokonaliť možno práve "klasickú" (papierovú) učebnicu-- tým, že ju nahradíme elektronickou. Elektronická učebnica má oproti klasickej niekoľko výhod. Jednak umožňuje nahradiť lineárny text nelineárnym, možno tiež spojiť viacero médií (text, obraz, video i zvuk) do jedného celku. Text učebnice je ľahko modifikovateľný. Súhrnom, hypertextová, resp. hypermediálna elektronická učebnica je (v porovnaní s "klasickou" papierovou učebnicou):

1. ľahko dopĺňateľná
2. ľahko modifikovateľná
3. s možnosťami odkazov (liniek)

Vďaka tomu je možné vytvoriť ku kurzu elektronický študijný materiál ku kurzu (ktorý pre jednoduchosť môže obsahovať len informácie, ktoré neboli v rámci kurzu uvedené, t.j. aktuálne vedomosti). Informácie v ňom možno vytriediť, usporiadať jednoduchým systémom hyperliniek (odkazov), čitateľ má okrem priameho vyhľadávania v obsahu či indexu aj ďalšie možnosti vyhľadávania informácií. Pri každej téme je možné uviesť linky na súvisiace témy, prípadne pri pojmoch spomenutých v texte možno ich spojiť linkami s ďalšími textami, ktoré tieto pojmy vysvetľujú podrobnejšie.

Samozrejme, možno očakávať dva možné prístupy čitateľa k elektronickej učebnici-- "ako k encyklopédií" alebo "ako k učebnici". V prvom prípade čitateľa zaujíma len konkrétny poznatok, napr. charakteristika určitého procesora, v druhom prípade má čitateľ záujem o širšiu tému, napr. princípy činnosti procesora, čo už predstavuje väčší informačný celok, ktorého súčasťou musia byť aj zoznam informácií (resp. linky na informácie), ktoré sú pre pochopenie potrebné, linky na texty podrobnejšie vysvetľujúce určité heslá alebo pasáže či linky na ďalšie, nadväzujúce témy.

4. s črtami adaptability

Pod adaptabilitou hypermediálnej učebnice rozumieme prispôsobovanie sa učebnice, jej obsahu i vizuálnej stránky konkrétnemu užívateľovi. Daný systém (učebnica) by mal byť schopný podľa informácií, ktoré o čitateľovi získa (napr. vedomosti, ktoré mal predtým, ako začal čítať učebnicu; aké má ciele (t.j. čo sa chce dozvedieť), aké hyperlinky v danom hypertexte prezeral, v akom poradí a ako dlho, ako učivo pochopil (kontrolné otázky) a ďalšie...) potom na základe toho prispôsobiť text (úroveň detailnosti, spôsob podania, linky na doporučené doplňujúce informácie, atď...) príslušnému čitateľovi.

5. existujú prostriedky pre ich vytváranie

Existujú rozšírené systémy a nástroje pre vytváranie hypertextov a ich združenie s ďalšími médiami (obraz, video, zvuk) a programami. Pre WWW stránky sú najznámejšími jazykmi HTML a Java.

6. možno realizovať prístup na INTERNET

Mnohé hypertextové a hypermediálne systémy umožňujú prenos dát cez sieť. Na jednom počítači (server) môžu byť uložené dáta, ostatné počítače (klienti) z neho tieto dáta čítajú. Sprístupňovanie a prenos dát a zároveň ich zobrazenie pre koncového užívateľa (študenta) zabezpečuje príslušný hypertextový systém a operačný systém.

Význam "pripojenia" hypermediálnej učebnice na sieť, resp. na INTERNET je nepochybný:

• prístup k dátam nie je obmedzený fyzickou polohou čitateľa, t.j. s učebnicou je pracovať z ľubovolného miesta pripojeného k internetu.
• prístup k dátam nie je obmedzený na jedného čitateľa, t.j. s učebnicou môže pracovať viacero čitateľov naraz
• možno pripojiť linky na ďalšie zdroje informácií - WWW stránky (napr. WWW stránky firiem a výskumných centier, internetových časopisov atď...)
• pokiaľ daná elektronická učebnica nepredstavuje len encyklopédiu, ale aj učebnicu, z horeuvedených bodov vyplýva, že môže poslúžiť na "domáce" samoštúdium bez učiteľa, resp. bez jeho fyzickej prítomnosti.

Tieto výhody, ktoré internetové kurzy majú, sú nesporné a bezpochyby prispejú k ich obľube a masovému rozšíreniu.

4.4 Adaptabilné učebnice a ich realizácia

Adaptabilné systémy sú zatiaľ v štádiu výskumu. Napriek tomu je možné implementovať adaptabilné črty aj v bežnom hypertexte.

Pre názornosť, nech učebnica zahrňuje principiálne i aktuálne vedomosti. Jednotlivé témy možno čítať v rôznom poradí -- možné sú viaceré scenáre čítania. Adaptabilná učebnica rozdeľuje čitateľov na niekoľko skupín (napr. podľa úrovne ich vstupných znalostí). Zaradenie čitateľa do jednej zo skupín sa urobí podľa zvolenej heuristiky, vychádzajúc z čitateľovho správania, a prípadne z jeho odpovedí na určité otázky, ktoré mu systém za týmto účelom kladie. Adaptabilitu však možno do veľkej miery dosiahnuť sériou otázok, na ktoré čitateľ odpovedá a je zaradený do jednej zo skupín podľa svojich odpovedí. Napríklad, učebnica môže obsahovať scenárov čítania, ktoré čitateľovi ponúkne {čitateľ má samozrejme aj "štandardnú" možnosť čítať kapitolu, ktorú si vyberie z (tematického) obsahu)-- čitateľ si zo zoznamu vyberie tému, ktorá ho zaujíma (prípadne môže byť v ponuke i spojenie viacerých súvisiacich tém, napr. Digitálne obvody, Digitálne obvody a polovodičové pamäte, Digitálne obvody, polovodičové pamäte a procesor, Procesor a iné...) a zvolí úroveň detailnosti (a prípadne aj charakter) informácií, ktoré o danej téme chce získať. Napríklad, po výbere témy (alebo určitého kurzu pokrývajúceho viacero tém) čitateľ dostane otázku "aký charakter má mať vybraný kurz?" a možné odpovede sú napr.: Funkčný, Principiálny alebo Profesionálny kurz; ďalšia otázka môže byť: {na akej úrovni podrobnosti čitateľ požaduje informácie?}": s možnosťou výberu z viacerých úrovní, Stručný...Podrobný prehľad. Adaptabilitu teda možno v značnej miere docieliť vhodným návrhom hyperdokumentu.

Existuje aj niekoľko nástrojov (zväčša však komerčných) pre vytváranie adaptabilných učebníc. Tieto implementujú aj rôzne metódy a technológie používané v umelej inteligencii. Výskum v tejto oblasti stále prebieha.

4.5 Kurzy cez INTERNET, spolupráca študentov

Vytvoriť na INTERNETe "verejne prístupnú" učebnicu alebo encyklopédiu môže učiteľ, udržiavať a aktualizovať ju môžu pomáhať študenti. V rámci samostatnej činnosti (súčasťou kurzu môžu byť referáty a projekty) do nej môžu byť zaradené práce študentov (čím sa informácie obsiahnuté v nich sprístupnia aj pre ostatných študentov), spracovávajúce určitú problematiku, informačnú oblasť. Prínos študentov pritom nemožno podceňovať. Študenti čítavajú odborno-populárne časopisy, ktoré prinášajú aktuálne informácie, častokrát prezerajú WWW-stránky. Nové trendy vo svete IT ich zaujímajú. Táto ich "zvedavosť" spolu s pocitom zmysluplnosti ich práce (práca sa spolu s uvedením mien autorov včlení do existujúceho hypertextu, aby mohla byť využívaná aj ďalšími generáciami študentov). Tieto faktory môžu študentov pozitívne motivovať k tomu, aby vytvorili produkt požadovanej kvality. Projekty však majú pozitívny prínos aj pre samotných študentov-- naštudujú si určitú oblasť a zároveň sa pocvičia v tvorbe referátov.

Autor:
Mgr. Peter Agh Katedra Vyučovania Informatiky Matematicko-fyzikálna fakulta Univerzita Komenského Bratislava
e-mail: agh@fmph.uniba.sk